Kinema: Ťažká duša
October 16th, 2017Renomovaný dokumentarista Marek Šulík spoločne s etnomuzikologičkou Janou Belišovou zbierali materiál pre film Ťažká duša od roku 2014. V ňom sa venujú rómskym žalostným piesňam rovnako, ako sa venujú aj ich interpretom, našim mladým a starším spoluobčanom žijúcich v rómskych osadách. S námetom im dopomohla aj pedagogička, dlhodobo sa venujúca sa rómskej problematike, Zuzana Mojžišová z Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Nápad priblížiť tento „tretí svet“ na našom území prostredníctvom najsignifikantnejšieho znaku rómskej kultúry dnešnému divákovi môže v súčasnej názorovo extrémne polarizovanej dobe a spoločnosti dopomôcť k lepšiemu pochopeniu myslenia a spôsobu života tejto etnickej menšiny, ako napríklad explicitné upozorňovanie na biedne sociálne pomery alebo neustále problémy s „gádžami“. Šulík sa samozrejme týmto témam vyhnúť nedokáže, ale jeho zámer nebol nakrútiť sociálny, ale etnicko-kultúrny dokument.
Tomáš chodí-nechodí na hodiny hudobnej výchovy a učí sa hrať na gitaru. Jeho otec pracuje v Anglicku a chcel by s pomocou babičky aspoň na diaľku vychovať z chlapca skvelého hudobníka a najmä schopného, sebestačného muža. Pri Erikovi je to s tým hudobným talentom trošku problematickejšie a problematickejšie je to aj s jeho vzťahom s otcom. Ten má za sebou síce iba päť tried základnej školy, napriek tomu je schopný sa dostatočne postarať o rodinu.
Ďoďov príbeh sa z naratívneho hľadiska najviac blíži hranému filmu. Ďoďo je 21-ročný mladík bez dievčaťa, či už skôr bez ženy a dieťaťa, čo býva v tomto veku v rómskej komunite celkom vážny problém. Vyriešiť otázku, kde nájsť tú pravú, sa snaží spoločne s ním zodpovedať aj Ďoďova ovdovelá a milujúca mama.
Rozhodnutie priniesť pri niečo vyše hodinovej stopáži na plátno hneď tri príbehy a obohatiť ich o krátke medzikapitoly zabezpečuje Ťažkej duši slušný spád a vyvážený rytmus. Dramaturgia diela je slušne premyslená a ani napriek skratkovitosti nepôsobí film povrchne. Príbehy chlapcov a ich rodín sú síce v realite asi trochu komplikovanejšie ako ich prezentácia na plátne, divák si však k postavám vďaka vhodne zvoleným scénam dokáže vypracovať vzťah.
Šulík ponúka akési tématické pokračovanie, či možno skôr dokumentárnu alternatívu k ambicióznemu dielu Cigán svojho brata Martina Šulíka z roku 2011. Dokumenty o rómskej menšine sa na našom území nakrúcajú už od 50. rokov, v období socializmu sa však vyznačovali najmä kritikou spôsobu života tejto národnostnej menšiny a násilnou inscenačnosťou. Šulík tak akoby doháňal dlhodobo zanedbávanú a prevažne nesprávne uchopenú tému našej spoločnosti v kinematografii, ale lepšie je začať neskoro ako nikdy.
Ťažká duša (SR, 2017, 71 min.)
Réžia: Marek Šulík. Námet: Jana Belišová, Marek Šulík, Zuzana Mojžišová. Scenár: Marek Šulík.Kamera: Marek Šulík. Dramaturgia: Zuzana Mojžišová
z rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných 
Rómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom – nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.
dojem, akoby splynuli iba do jediného. Staršie panie sa snažia rozpamätať na už takmer zabudnuté slová jednej smutnej piesne. Text zložený iba z pár slov, možno dvoch viet postačil na to, aby nás meniaci sa výraz tváre jednej zo speváčok emocionálne zasiahol a privodil pocity zarmútenia, žiaľu a nostalgie. Je veľmi málo filmov schopných v takom krátkom čase vyvolať také silné emócie. Lamentoso. Psychicky chorá žena sa zdôveruje so svojím ťažkým životným osudom s mužom – tyranom, kvôli ktorému sa pomiatla a skončila vo väzení. Starší človek spomína na svoje životné omyly. Všetky chyby z mladosti boli oľutované a kruto odpykané. Doloroso. Starká žalostne prednesie pieseň o samote. O tom, ako osirela a podobne ako mnoho iných ľudí, na tomto svete už nikoho 
nemá. Lacrimoso. Plačlivé, žalostné a trúchlivé spomínanie na najdôležitejšie osoby v našom živote – našich rodičov. Vidíme, že každá časť hudobnej skladby nesie v sebe osud jedného človeka, a navyše je spätá s ďalším emotívnym príbehom človeka. Tomáš. Osamelosť, odlúčenie, odtrhnutosť od rodiny. Erik. Neposlušnosť a kriminalita hlboko zakorenená v podvedomí jednotlivca. Ďoďo. Melodráma a trápenie sa nad nešťastnou láskou. A napokon, snímka je venovaná pamiatke Bélu a jeho životu, chorobe i nechuti zomrieť.
Prostredníctvom množstva spevu, hudby i trošky tanca je nám postupne odkrývaná rôznorodosť jedného temperamentného národa. Rómsku náturu zvýrazňuje i využitie dialektu. Opäť platí to, že neexistuje veľa filmov, kde diváka neobťažuje čítať zväčša nedokonalé preklady. V tomto prípade je dialógov málo, preto si divák takmer neuvedomí, že sa pozerá na cudzojazyčný film s nutnosťou čítať titulky. Ťahavé, pomalé melódie a piesne sú výchovným prostriedkom dospelých a nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Nahrádzajú dialóg. Jednotliví interpreti sa v improvizáciách zdôverujú so svojím osudom, pocitmi, túžbami, smútkom, samotou. V každom z príbehov tvorcovia sledujú, akým spôsobom sa žalostné rómske piesne prenášajú z generácie na generáciu. Piesne 
nie sú nikde zapísané či inak dokumentované. Texty a melódie ľudia lovia v pamätiach a ústnym podaním šíria svojim potomkom. Tradovaním tak z množstva týchto piesní ostali iba fragmenty alebo sa úplne vytratili.
do akýchsi maličkých oltárikov s ružencami, ktoré sú pre nich modlitebným priestorom. Aby som úplne nezidealizovala tieto predstavy o Rómoch, musím ešte poukázať na to, že som sa popri všetkých dokumentoch o Rómoch ešte nestretla s filmom, ktorý by takto otvorene priznával, že nakrúcanie prebiehalo za určitých finančných príspevkov pre protagonistov filmu. „Tu máš gitaru. Na! Zahraj! Inak nám nezaplatia,“hovorí otec svojmu lenivému synovi. Samozrejme, že v rámci nejakých zákulisných informácií ohľadom výroby som o tom počula, ale nie takto explicitne a priamo v obraze. Pozitívum tejto snímky je teda „otvorená hra“ tvorcu a diváka, tvorcu a účinkujúceho, tvorcu a kritika.
A napokon, dramaturgia. Pri tomto filme je sympatické, že ráta s potrebami diváka. Ráta s tým, že divák sa skrátka v určitej fáze filmu môže začať nudiť. To sa v prípade tejto snímky, samozrejme, nestalo. Jednotlivé epizódy a fragmenty sú premyslené a radené tak, aby jednoducho túto možnosť divákovi nedávali. Začínajú kratšími úsekmi. Tie sa postupne predlžujú a približne v druhej tretine filmu opäť skracujú. Takto dramaturgovia zvyšujú dynamiku a rytmus deja. Jediné negatívum Ťažej duše je jeho metráž. Bôľne krátka, pretože tento mimoriadne zaujímavý dokument by si zaslúžil cyklus stredo alebo dlhometrážnych filmov v televízii alebo filmovú sériu v kinách.
Ťažká duša, Slovenská republika, 2017
ShareThis