facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘press’ Category

Očista piesňami

Tuesday, November 7th, 2017

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017

Režisér Marek Šulík: Radšej točím s chudobnými

Tuesday, October 31st, 2017
Marek Šulík
Marek Šulík počas nakrúcania filmu Ťažká duša.Autor: Filmtopia

Ťažká duša je popri filmoch Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia tretí dokument Marka Šulíka z prostredia rómskej komunity. Nepovažuje sa za etnofilmára, k téme sa dostal prirodzenou náhodou, vraj “ako hluchý k husliam”.

Čím vás príbehy Rómov oslovujú?

Jana Belišová ma v roku 2009 oslovila, aby som s ňou robil videodokumentáciu pre projekt – Nové Rómske piesne. Teraz, v rámci iného projektu Šilalo Paňori vzniklo okolo 650 hodín materiálu, ktorý má skôr etnomuzikologickú hodnotu, je to sčasti oralhistory, sčasti záznam tradičných spevov. Chodil som na výskumy a začali ma zaujímať konkrétne situácie, ľudia. Môj záujem sa teda netýka rómskeho etnika ako takého. Nevyhľadávam menšiny, zaujímajú ma situácie. Dôvod, prečo v tom pokračujem, je, že ľudia z vylúčených spoločenských skupín sú srdeční, majú toho materiálne málo, v tomto smere nemajú čo stratiť. Veľmi ich teší, keď sa s nimi niekto baví, natáča s nimi, čo filmárovi otvára cestu. Asi aj preto filmári radšej točia s chudobnými ako s bohatými. Rád by som natočil film o politikovi, no oni hrajú nepretržité divadlo, nevznikol by medzi nami transparentný, vyrovnaný vzťah.

O Rómoch panuje predstava, že sú prirodzení exhibicionisti, komedianti, umelci a radi sa predvádzajú. Je to tak?

Práve že nie sú. Vidieť to aj v prvej poviedke filmu. Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie. Mladší syn bol v puberte, otravovalo ho, že ho prenasledujeme s kamerou. V druhej poviedke vystupujú dlhoroční kamaráti Jany Belišovej, tam bola situácia iná, dvere do domu nám otvárajú kontinuálne už niekoľko rokov.

Nelákalo vás dať niektoré postavy do kontextu s filmami Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia?

Nie. Chcem, aby si všetci pozreli všetky tri filmy. (smiech) Ťažká duša je taký čudný film. Na začiatku bol zámer ísť tam a zaznamenať starodávne piesne, vzácnych ľudí, ktorí si ich ešte pamätajú. Chceli sme, aby vznikla kniha, spevník, etnomuzikologické videá. Nešiel som tam so zámerom točiť celovečerný film. Tri roky sme robili v osadách výskumné rešerše, nahrávali sme a počas toho som si vytypoval príbehy, kde najlepšie fungoval prenos hudby na ďalšiu generáciu alebo, naopak, nefungoval. Okrem toho som hľadal otvorených ľudí, humor, drámu. To, čo sa vo filme deje, sú do veľkej miery náhody, aj keď by sa možno zdalo, že situácie sme inscenovali. Je to síce druh elementárnej inscenačnej metódy, no situácie sme vymýšľali na mieste, neboli pripravené scenáristicky, mal som len rámec.

Bol zámer vyzdvihnúť špecifiká rómskej komunity?

Nebol to zámer, prirodzene to vyplýva z toho, že Rómovia sú segregovaní a väčšinová spoločnosť ich nie je ochotná prijať alebo ich vníma stereotypne. Sú osamotení. Bolo napríklad zaujímavé zistiť, že hoci sa Tomáš z prvej poviedky chce venovať hudbe, v škole na hodiny hudobnej výchovy nechodí. Má k nej totiž vlastný vzťah, ktorý na hodinách nie je úplne naplnený.

Práve spomínaný prvý príbeh ma zaujal najviac. Vedeli ste vopred, že synovia s odcestovaným otcom komunikujú cez Skype?

Keď sme prvýkrát navštívili ich rodinu ešte počas výskumu, všetci boli doma, aj otec, ktorý pracuje v Anglicku. Vtedy bol v zahraničí jeho brat Sergej. Čo ma zaujalo a je krásne, že cez Skype fungujú v pravom zmysle. Využívajú ho na to, aby si sprítomnili človeka, ktorý je vzdialený aj tisícky kilometrov a nemusia sa spolu ani rozprávať. On tam sedí, vypije si kávičku, prehodia pár viet, niečo zahrá na gitare, mama odbehne umyť riad. Je milé, ako inovatívne Skype používajú, presne tak, ako sa má. Nielen na rozhovor, ale na sprítomnenie človeka. Keď sme prišli natáčať, Tomášov otec už pracoval v Anglicku, zaujalo ma, že chlapec túži hrať ako jeho otec, no ten ho nemôže učiť, preto chodí na gitaru do zušky. Celé sa to pekne spontánne vyvinulo.

Vo filme sa komunikuje v rómčine. Vedeli ste pri natáčaní, o čom sa rozprávajú, alebo ste rozbalili mačku vo vreci až v strižni?

Na natáčaní som im nadhodil, o čom by sa asi tak mohli baviť. Pár slovenských slov v rozhovore zachytíte, no porozumel som, o čom sa rozprávali, až keď nám priniesli slovenské preklady. Vtedy som žasol nad tým, že riešia to isté ako my. Tá škrupina stereotypov sa vo mne porušila, hoci som sa nepovažoval za človeka, ktorý nejaké stereotypné predstavy má. Asi sa im naozaj nedá úplne vyhnúť.

Naozaj je spev bežnou súčasťou ich života?

Ďalšia vec, na ktorú som pri natáčaní prišiel, je, že Rómov nedokážeme úplne spoznať. Možno zaspievali iba pre filmárov. Neviem, ako to naozaj je, no evidentne tie pesničky poznajú od rodičov. Spievajú na oslavách, narodeninách, dokonca keď chodia ku hrobom, aj po rokoch, celá rodina si tam spolu zaspieva. Sú teda situácie, keď sa hudba prenáša spontánne.

Teší ich, že sa o ich kultúru zaujímame? Sú na ňu hrdí?

Cítiť to. Vyhraňujú sa, je v tom taký komický nacionalizmus. Aj medzi nimi je hašterivosť typu my to hráme takto, vy takto. Majú svoje vlastné hudobné vzory. Existuje kapela Gipsy Koro, ktorú na východe všetci zbožňujú. Ešte za komunizmu si kúpili „synťáky“ a začali na nich hrať halgató, čo je na jednej strane hrozné, pretože to umŕtvuje tradičný akustický rozmer tejto hudby, no Rómov to fascinuje, a keď si zakladajú kapely, chcú hrať ako Gipsy Koro.

Ako vnímajú populárnu hudbu?

Mladí ľudia majú veľmi radi rap, hiphop alebo veselé disko, no vplyv vonkajšej hudby na tú ich je úplne minimálny. Svoju hudbu majú radi v akomkoľvek predvedení, akustickom, elektronickom, nevšimol som si, že by tam niekto počúval Haberu alebo Žbirku.

Ťažká duša, Cigarety a pesničky, Zvonky šťastia, ktorý z nich máte najradšej?

Každý je iný. Na Cigaretách a pesničkách mám veľmi rád spontánnosť. So spolurežisérkou Janou Bučko sme sa snažili do filmu preniesť energiu, celý vznikol z radosti. Na výskume sme počúvali CD After Purikane, veľmi sa nám to páčilo, a keď som zistil, že idú nahrávať nový album, povedal som si, že je to jedinečné a musíme o tom natočiť film. Zvonky šťastia boli zas pokus vyrovnať sa s ťažkou situáciou, ktorú sme videli v osadách. Riešili sme, ako by sa to mohlo zmeniť. Pokúsili sme sa nájsť Rómov, ktorí majú v sebe energiu a sú schopní nejakej premeny, čo sa nám podarilo. Oni ten život skutočne chcú zmeniť.

Čo je pre vás ako dokumentaristu kľúčové?

V istom období som úplne prestal natáčať filmy a začal som intenzívne strihať, pretože som zistil, že nemôžem točiť pre televíziu tak, že sa s niekým vidím raz, prídem k nemu domov a chcem, aby mi o sebe všetko povedal. Tak to nejde, je to nefér. Bez vzťahu to pre mňa nemá cenu. Keď som robil film o hudobnom skladateľovi Romanovi Bergerovi, rok a pol sme sa rozprávali a stretávali, až potom som pustil kameru. Nevedel by som napríklad natočiť ani taký film, ako je Kauza Cervanová, pretože je pre mňa dôležité nájsť s protagonistom spoločnú reč.

Prečo je krstným otcom filmu práve Dušan Hanák?

Jana Belišová občas vezme na výskum aj ľudí, ktorých zaujíma téma a chcú sa ísť pozrieť. Tak bol s nami dvakrát aj Dušan Hanák, ktorý fotí a jeho večná téma sú ľudia z okraja spoločnosti. Bolo to veľmi pekné, počas dlhej cesty z Bratislavy do osád sme sa mohli rozprávať o tom, ako točil ten-ktorý film alebo ako sa dostal k Rómom v Ružových snoch. Dozvedel som sa historky, ktoré nerozpráva bežne na hodinách v škole. Keď sme prišli k Mižigarovcom (rodina z prvej poviedky, pozn. red.), kde bol práve otec doma a zahral nám na gitare, veľmi sofistikovane, nerómsky, Hanák si požičal jednu z gitár a zahrali si spolu. Na krste nám potom zahral tiež, čo bolo veľmi pekné. Päť rokov ma učil dokumentárny film, takže to bola pre mňa osobná pocta.

Roberta Tóthová, Pravda, 30. 10. 2017 

Kinema: Ťažká duša

Monday, October 16th, 2017

Renomovaný dokumentarista Marek Šulík spoločne s etnomuzikologičkou Janou Belišovou zbierali materiál pre film Ťažká duša od roku 2014. V ňom sa venujú rómskym žalostným piesňam rovnako, ako sa venujú aj ich interpretom, našim mladým a starším spoluobčanom žijúcich v rómskych osadách. S námetom im dopomohla aj pedagogička, dlhodobo sa venujúca sa rómskej problematike, Zuzana Mojžišová z Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Nápad priblížiť tento „tretí svet“ na našom území prostredníctvom najsignifikantnejšieho znaku rómskej kultúry dnešnému divákovi môže v súčasnej názorovo extrémne polarizovanej dobe a spoločnosti dopomôcť k lepšiemu pochopeniu myslenia a spôsobu života tejto etnickej menšiny, ako napríklad explicitné upozorňovanie na biedne sociálne pomery alebo neustále problémy s „gádžami“. Šulík sa samozrejme týmto témam vyhnúť nedokáže, ale jeho zámer nebol nakrútiť sociálny, ale etnicko-kultúrny dokument.

Ťažká duša je rozdelená do siedmich kapitol. Štyri môžeme žánrovo zaradiť medzi poeticko-dokumentárne, čomu zodpovedá aj ich kratšia stopáž. Film sa začína Prelúdiom, neskôr pokračuje Lamentosom, Dolorosom a končí Lacrimosom. V tomto rámci sa potom nachádzajú tri dlhšie kapitoly,  Tomáš, Erik a Ďoďo. Ako je už z názvov zrejmé, ide o kapitoly, venujúce sa konkrétnym hrdinom. Tomáš, Erik a Ďoďo sú mladí chlapci na začiatku skutočného života, žijúci, či prežívajúci vnútri hraníc rómskej osady a každý je inak spätý s ústrednou témou dokumentu, hudbou. Pričom v prípade Tomáša, žiaka základnej školy, je táto spojitosť cítiť najsilnejšie.

Tomáš chodí-nechodí na hodiny hudobnej výchovy a učí sa hrať na gitaru. Jeho otec pracuje v Anglicku a chcel by s pomocou babičky aspoň na diaľku vychovať z chlapca skvelého hudobníka a najmä schopného, sebestačného muža. Pri Erikovi je to s tým hudobným talentom trošku problematickejšie a problematickejšie je to aj s jeho vzťahom s otcom. Ten má za sebou síce iba päť tried základnej školy, napriek tomu je schopný sa dostatočne postarať o rodinu.

Ďoďov príbeh sa z naratívneho hľadiska najviac blíži hranému filmu. Ďoďo je 21-ročný mladík bez dievčaťa, či už skôr bez ženy a dieťaťa, čo býva v tomto veku v rómskej komunite celkom vážny problém. Vyriešiť otázku, kde nájsť tú pravú, sa snaží spoločne s ním zodpovedať aj Ďoďova ovdovelá a milujúca mama.

Rozhodnutie priniesť pri niečo vyše hodinovej stopáži na plátno hneď tri príbehy a obohatiť ich o krátke medzikapitoly zabezpečuje Ťažkej duši slušný spád a vyvážený rytmus. Dramaturgia diela je slušne premyslená a ani napriek skratkovitosti nepôsobí film povrchne. Príbehy chlapcov a ich rodín sú síce v realite asi trochu komplikovanejšie ako ich prezentácia na plátne, divák si však k postavám vďaka vhodne zvoleným scénam dokáže vypracovať vzťah.

Šulík ponúka akési tématické pokračovanie, či možno skôr dokumentárnu alternatívu k ambicióznemu dielu Cigán svojho brata Martina Šulíka z roku 2011. Dokumenty o rómskej menšine sa na našom území nakrúcajú už od 50. rokov, v období socializmu sa však vyznačovali najmä kritikou spôsobu života tejto národnostnej menšiny a násilnou inscenačnosťou. Šulík tak akoby doháňal dlhodobo zanedbávanú a prevažne nesprávne uchopenú tému našej spoločnosti v kinematografii, ale lepšie je začať neskoro ako nikdy.

Ťažká duša (SR, 2017, 71 min.)
Réžia: Marek Šulík. Námet: Jana Belišová, Marek Šulík, Zuzana Mojžišová. Scenár: Marek Šulík.Kamera: Marek Šulík. Dramaturgia: Zuzana Mojžišová

Ťažká duša: Filmpress

Monday, October 9th, 2017

Priznám sa, že filmy Mareka Šulíka, kde pracoval ako režisér nepoznám a nemám ich napozerané. Ale ak sú aspoň spolovice také, aká je jeho najnovšia snímka Ťažká duša, určite svoju nevedomosť v najbližšej dobe napravím. Poeticky krásna, emocionálne naliehavá, trpko radostná Ťažká duša reflektuje rómske etnikum úplne inak, než doposiaľ.

V dokumentárnych filmoch zameraných na marginalizované sociálne skupiny ľudí, vyčlenené doslova na okraj spoločnosti, v tomto prípade na periférie slovenských dedín, je nemožné zatajiť ich sociálny apel. Rómske otázky (Prečo je nezamestnanosť rómskej komunity alarmujúco vysoká? Nechcú alebo nemôžu Rómovia pracovať? Prečo deti Dusa2 resizez rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných Dusa4 resizeRómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom – nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.

Ťažká duša je zaujímavá svojou formou. Nejedná sa len o film vyrozprávaný epizodicky. Jeho kompozícia akoby spájala všetky žalostné rómske piesne a vytvorila jednu komplexnú hudobnú skladbu. Jedno rozsiahle halgató. Dokumentárne príbehy o vzťahoch rodičov, prarodičov a ich detí dopĺňajú intermezzá. Prelúdium. Predohra k vokálnej skladbe. Úvodný krátky príbeh tvorí iba niekoľko úzkych záberov. Na chvíľu som dokonca mala Dusa5 resizedojem, akoby splynuli iba do jediného. Staršie panie sa snažia rozpamätať na už takmer zabudnuté slová jednej smutnej piesne. Text zložený iba z pár slov, možno dvoch viet postačil na to, aby nás meniaci sa výraz tváre jednej zo speváčok emocionálne zasiahol a privodil pocity zarmútenia, žiaľu a nostalgie. Je veľmi málo filmov schopných v takom krátkom čase vyvolať také silné emócie. Lamentoso. Psychicky chorá žena sa zdôveruje so svojím ťažkým životným osudom s mužom – tyranom, kvôli ktorému sa pomiatla a skončila vo väzení. Starší človek spomína na svoje životné omyly. Všetky chyby z mladosti boli oľutované a kruto odpykané. Doloroso. Starká žalostne prednesie pieseň o samote. O tom, ako osirela a podobne ako mnoho iných ľudí, na tomto svete už nikoho Dusa9 resizenemá. Lacrimoso. Plačlivé, žalostné a trúchlivé spomínanie na najdôležitejšie osoby v našom živote – našich rodičov. Vidíme, že každá časť hudobnej skladby nesie v sebe osud jedného človeka, a navyše je spätá s ďalším emotívnym príbehom človeka. Tomáš. Osamelosť, odlúčenie, odtrhnutosť od rodiny. Erik. Neposlušnosť a kriminalita hlboko zakorenená v podvedomí jednotlivca. Ďoďo. Melodráma a trápenie sa nad nešťastnou láskou. A napokon, snímka je venovaná pamiatke Bélu a jeho životu, chorobe i nechuti zomrieť.

Dusa12 resizeProstredníctvom množstva spevu, hudby i trošky tanca je nám postupne odkrývaná rôznorodosť jedného temperamentného národa. Rómsku náturu zvýrazňuje i využitie dialektu. Opäť platí to, že neexistuje veľa filmov, kde diváka neobťažuje čítať zväčša nedokonalé preklady. V tomto prípade je dialógov málo, preto si divák takmer neuvedomí, že sa pozerá na cudzojazyčný film s nutnosťou čítať titulky. Ťahavé, pomalé melódie a piesne sú výchovným prostriedkom dospelých a nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Nahrádzajú dialóg. Jednotliví interpreti sa v improvizáciách zdôverujú so svojím osudom, pocitmi, túžbami, smútkom, samotou. V každom z príbehov tvorcovia sledujú, akým spôsobom sa žalostné rómske piesne prenášajú z generácie na generáciu. Piesne Dusa8 resizenie sú nikde zapísané či inak dokumentované. Texty a melódie ľudia lovia v pamätiach a ústnym podaním šíria svojim potomkom. Tradovaním tak z množstva týchto piesní ostali iba fragmenty alebo sa úplne vytratili.

Pred samotnou projekciou filmu som netušila, aký je vplyv spirituality na život Rómov intenzívny. Ľudia sa prihovárajú k Bohu a k Panne Márii. Od svätých žiadajú pomoc a záchranu z chudoby, vykúpenie z hriechov, každodenný chlieb a zbavenie všetkého zlého. Rešpektujú jeho vôľu na zemi, ale i v nebi. Sviatok manželstva či zvyk pochovávania v cirkevnom slova zmysle sú pre nich posvätné. Chodia do kostola a ak aj nie, na stenách v izbách majú vyvesené cirkevné obrazy aranžované Dusa6 resizedo akýchsi maličkých oltárikov s ružencami, ktoré sú pre nich modlitebným priestorom. Aby som úplne nezidealizovala tieto predstavy o Rómoch, musím ešte poukázať na to, že som sa popri všetkých dokumentoch o Rómoch ešte nestretla s filmom, ktorý by takto otvorene priznával, že nakrúcanie prebiehalo za určitých finančných príspevkov pre protagonistov filmu. „Tu máš gitaru. Na! Zahraj! Inak nám nezaplatia,“hovorí otec svojmu lenivému synovi. Samozrejme, že v rámci nejakých zákulisných informácií ohľadom výroby som o tom počula, ale nie takto explicitne a priamo v obraze. Pozitívum tejto snímky je teda „otvorená hra“ tvorcu a diváka, tvorcu a účinkujúceho, tvorcu a kritika.

Dusa resizeA napokon, dramaturgia. Pri tomto filme je sympatické, že ráta s potrebami diváka. Ráta s tým, že divák sa skrátka v určitej fáze filmu môže začať nudiť. To sa v prípade tejto snímky, samozrejme, nestalo. Jednotlivé epizódy a fragmenty sú premyslené a radené tak, aby jednoducho túto možnosť divákovi nedávali. Začínajú kratšími úsekmi. Tie sa postupne predlžujú a približne v druhej tretine filmu opäť skracujú. Takto dramaturgovia zvyšujú dynamiku a rytmus deja. Jediné negatívum Ťažej duše je jeho metráž. Bôľne krátka, pretože tento mimoriadne zaujímavý dokument by si zaslúžil cyklus stredo alebo dlhometrážnych filmov v televízii alebo filmovú sériu v kinách.

Dusa10 resizeŤažká duša, Slovenská republika, 2017
Dĺžka: 71 minút
Scenár, réžia, kamera: Marek Šulík
Strih: Peter Kotrha, Marek Šulík
Hrajú: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Svetlana Bandiová, Alžbeta Žigová, Anna Michalíková, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st., Blanka Balogová, Katka Bystrá, Irena Pokutová, Emil Pokuta, Béla Pokuta a ďalší
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 5. októbra 2017
Foto: Filmtopia

 

Mária Demečková, Filmpress, 6. 10. 2017

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017