facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘press’ Category

Ešte stihnú zachytiť, že najkrajšie rómske piesne umierajú

Monday, October 3rd, 2016

Režisér Marek Šulík pochodil rómske osady, aby nakrútil, ako Rómovia spievajú starodávne piesne – halgató. Veľa ich už takých nie je.

Halgató – starodávna rómska ťahavá pesnička, býva plná smútku, túžob a skľučujúcich pocitov osudom skúšaných ľudí. Preto ju Rómovia vedia spievať len od srdca a nijako inak. Pred rokmi ich začala zaznamenávať etnografka Jana Belišová, presvedčená, že rómsky folklór treba čo najskôr zachytiť v jeho autentickej podobe.

S režisérom Marekom Šulíkom teraz nakrúcajú film o tom, ako sa vzťah k hudbe v rómskych rodinách prenáša z generácie na generáciu.

Dlhé nite tradície

Babka Michalíková má veľmi živý vzťah s vnukom Jožkom. Kým on žije svoj život ako mladý dospelý muž, ona ho učí staré pesničky. Majú sa veľmi radi.

V rodine z Krompách je to inak: otec rodiny hudbu sám produkuje a hráva v kapelách, jeho syn ju však odmieta a chce len rompop.

Otec z ďalšej rodiny hrá virtuózne na španielke. Odišiel však do Anglicka za prácou a nemá čas venovať sa svojmu synovi, ktorý by sa veľmi rád naučil hrať tak ako on. Zapísal ho na základnú umeleckú školu, no chlapec svoj talent v škole nevie prejaviť. Učí ho teda cez skype.

Cez tri rôzne príbehy sa tvorcovia filmu dostávajú k tomu, čo tak intenzívne odzrkadľuje rómsku dušu. Hovoria o tom, že starodávne piesne pomaly a isto vymierajú a o pár rokov pravdepodobne ostanú už len v zakonzervovanej podobe.

Prepojenie na život

Aj to je však veľké šťastie. Cenný materiál zbierala známa etnografka aj v spolupráci s publicistkou Zuzanou Mojžišovou dlhé roky. Z pravidelných návštev osád na východnom aj strednom Slovensku vznikli stovky nahrávok a fotografií, ktoré neskôr vyšli v zborníkoch.

Okrem starodávnych piesní zmapovala rómske náboženské piesne či takzvaný rompop a rozbehla živý hudobný projekt Phurikane giľa, ktorý talentovaných Rómov ťahá z osád na pódiá a spája s kvalitnými známymi hudobníkmi.

Cez piesne, ktoré v nich vyvolávajú vlnu spomienok a emócií, chcela odhaliť jemné súvislosti okolo ich priameho prepojenia na životnú udalosť. V tom jej mohla pomôcť kamera režiséra Mareka Šulíka.

Nie je isté, či sa vyplaví

„Ľudia si väčšinou predstavujú, že všetci Rómovia sú hudobníci a že je automatické, keď sa cez generácie prenáša ich vzťah a cit k hudbe. Ale nie je to celkom tak,“ hovorí Belišová. Je síce podľa nej pravda, že väčšinou sú veľmi talentovaní, majú výborný sluch a pri speve dokážu s hlasom krásne čarovať, ale nie všetci k hudbe inklinujú aj v jej vzácnej, intímnej podobe, ktorá tak môže ostať zabudnutá.

Hovorí, že cez osobné piesne sa pekne dajú odkryť blízke vzťahy v rodine, no na správnu chvíľu pre spev treba niekedy čakať veľmi dlho. A nie je ani isté, či sa vôbec vyplaví.

Filter a výbuch

„Hudobnosť a spievanie medzi Rómami sú stále živé, ale starodávne piesne, ktoré pocity Rómov najhlbšie vyjadrujú, sú už len výnimkou. Mladí sa im už aj smejú,“ konštatuje Jana Belišová. Niekedy sa však prekvapí, ako v pozadí tá najosobnejšia pesnička, často od mamy, žije, vyvoláva emócie a spomienka sa nesie ďalej.

Do akej hlbokej miery môže prepojenie fungovať, režiséra Mareka Šulíka zvlášť zaujalo. „Prekvapilo ma, že ľudia z osád dokázali pochopiť, prečo to všetko robíme. Vážili si, že máme o nich záujem,“ hovorí.

Zároveň však videl, že do spomienok sa dokázali cez hudbu zahĺbiť len vtedy, keď im to prirodzene išlo. „Hudba je pre nich, ako keď pijeme vodu. Používajú ju ako filter, ako emocionálny výbuch svojich starostí a problémov.“

Eva Andrejčáková, SME, 2. 10. 2016

Na horúčavy je dobrý Bašavel v Starej tržnici

Sunday, August 16th, 2015

Na festivale rómskej hudby premietajú aj rómske filmy

Festival / Stará tržnica, Bratislava, nedeľa 12.00 – 22.00

Deti z chudobných osád milujú známeho tanečníka Laca Cmoreja. Že by mohol byť jedným z nich, je jasné zakaždým, keď si s nimi zatancuje. „Ujo Laco, vy ste väčší Cigán ako my!“ – hovorievajú mu a on sa vôbec nebráni, dokonca vraj cíti, že nejaké pradávne cigánske korene musí mať, i keď farba jeho pokožky tomu nenasvedčuje.

Venuje sa im, robí to rád, chystá sa medzi nich aj v nedeľu na workshop s tanečnou skupinou CreDance. Môžete byť pri tom – v bratislavskej Starej tržnici oslavuje nadácia Divé maky desiate výročie a opäť usporiadala Cigánsky bašavel.

Program sa začína už na obed, bude výtvarný, hudobný, cirkusový aj bábkarský workshop, literárny klub aj škola rómskej kuchyne s kuchárskou šou. Popoludní vystúpia mladí rómski hudobníci, nové talenty a prídu viacerí hostia.

Spojenie folku s world music a takzvaného rom´n´rollu sľubuje úspešná česká kapela Terne Čhave, tradičné rómske rytmy s rockovými dajú dokopy kapely Para a Sendreiovci.

img_5020_r7076_res.jpg
Tanečníka Laca Cmoreja (v strede) rómske deti milujú. Pravidelne sa im venuje aj
na Cigánskom bašaveli. Na snímke počas vystúpenie s rómskymi tanečníkmi.

 

Organizátori tentoraz zaradili do programu aj zaujímavú filmovú produkciu. Premietnu tri dokumenty s rómskou tematikou – Cigáni idú do volieb režiséra Jara Vojteka a Cigarety a pesničky so Zvonkami šťastia v réžii Marka Šulíka a Jany Bučkovej.

„Počas nakrúcania som mala trochu strach, aby hlavní hrdinovia nevyzneli smiešne a hlúpo,“ spomína si na vznik dokumentu Zvonky Šťastia etnomuzikologička Jana Belišová. Produkovala ho a zo skúseností vie, že niečo podobné by sa mohlo ľahko stať a nikto by to tak nechcel.

 

 

Režisérska dvojica si totiž vymyslela koncept filmu ako dokumentárnu hru. Roman a Mariena ako bratranec a sesternica popri každodennom živote s rodinami v osade nacvičujú spolu pesničky z repertoáru svojich idolov – prepožičiavajú si identitu Karla Gotta a Darinky Rolincovej.

Jedného dňa sa rozhodnú naspievať ich obľúbený spoločný hit. Nahrajú ho a pošlú spolu s vlastným videoklipom na DVD rovno slávnym celebritám. Tvorcovia dali kameru do rúk aj priamo protagonistom, vďaka čomu sa vo filme objavili naozaj silné momenty.

„Tak ako sa film postupne formoval a strihal, bola som napokon veľmi milo prekvapená,“ hovorí Belišová. Napriek tomu, že išlo o vtip, režiséri dokázali do filmu dostať vážne veci a jeho hrdinovia nestratili dôstojnosť.

Eva Andrejčáková, SME, 15. 8. 2015

Ďakujem, že ste si ma vypočuli

Thursday, July 10th, 2014

Vo februári zomrel Béla Pokuta, veľký, hoci nedocenený a širšiemu publiku prakticky neznámy spevák súboru afterPhurikane. Žil a spieval úplne nadoraz.

Narodil sa v roku 1957, pravdepodobne v obci Žehra. K hudbe sa dostal cez mamu a babku, ktoré spievali staré rómske piesne. Mal ženu a deti, ale nakoniec zostal sám. Keď bol mladší, istý čas strávil aj vo väzení za to, že so svojimi kumpánmi vykradol stánok. Po roku 1990 nemal žiadnu stálu robotu a pretĺkal sa životom. Mal problémy s alkoholom, na ktorý si zarábal všelijakými pomocnými prácami.
Bélov život sa zmenil v roku 2001, keď ho etnomuzikologička Jana Belišová objavila v nachudobnejšiej časti Žehry, ktorá sa volá Dreveník. Zaspieval im asi desať piesní, dve z nich – Šilalo paňori a Soven, čhave, soven – sa nakoniec ocitli na prvom cédečku Phurikane giľa z roku 2002. Tam sme prvýkrát počuli smutný hlas Bélu Pokutu. „Tak sme ho celý čas poznali. Bol smutný a veľmi pekne spieval,“ vybavuje si ich prvé stretnutie Jana.
Združenie rómskych hudobníkov, ktoré dala Jana Belišová dohromady v roku 2003 prvýkrát – ešte ako Phurikane giľa – vystúpilo na festivale Pohoda. Medzi nimi bol aj Béla Pokuta, ktorého si diváci hneď obľúbili za jeho skromný a zároveň oduševnený prejav. V roku 2007 založila Jana projekt afterPhurikane, ktorý čarovným spôsobom prepojil rómsky folklór s klasický vzdelanými hudobníkmi, violončelistom Jozefom Luptákom a akordeonistom Borisom Lenkom a africkým perkusionistom Thierrym Ebamom. Jeho pevnou súčasťou bol aj Béla, ktorý svojím zjavom a speváckym výrazom poslucháčom pripomenul legendárneho Toma Waitsa.

Zvláštny smútok, dobré srdce
„Nebol som si istý, či chcem hrať s amatérmi. Prišiel som na skúšku a prvýkrát som počul spievať Bélu. Normálne som sa rozplakal,“ spomína na prvé stretnutie s Bélom Pokutom Boris Lenko a dodáva: „Nebol to žiadny profesionál, ale po hudobnej stránke s ním nebol žiadny problém. Nepamätám si, že by sa nechal akokoľvek počas koncertu vykoľajiť. Aj keď veľa pil, vždy sa vedel koncentrovať na svoj výkon.“ Podľa Borisa mal jeho prejav neuveriteľnú hĺbku. „My profesionáli, ktorí o hudbe rozmýšľame a špekulujeme, to v sebe už nemáme. Béla nemal žiadne hudobné vzdelanie, všetko to z neho prirodzene vychádzalo, ani nad tým nerozmýšľal. A to bolo na ňom krásne.“
Jozef Lupták sa s Bélom stretol prvýkrát na Pohode, ale bližšie sa spoznali až na sústredení afterPhurikane v Slavkove. Béla bol podľa neho nielen skvelým spevákom, ale aj výborným performerom. „Keď mal dobrú náladu, tak sa na pódiu rád aj predvádzal. Najsilnejšie mi však zostali v mysli chvíle, keď sme si hrali sami dvaja. Ja som mu hral na violončele, on mi spieval. Béla bol zložitý človek, mal v sebe zvláštny smútok a mal dobré srdce,“ dodáva Jozef Lupták.
Kapelový život s Bélom nebol bez problémov. Boris Lenko, Jozef Lupták a Thierry Ebam ho museli strážiť, pretože keď si vypil, bol nepredvídateľný: „Raz v Ghente mu dali členovia kapely Gypsy.cz borovičku, stratil sa nám a keď sme ho potom našli, do štvrtej ráno mi každých 20 minút klopal na izbu v hoteli a pýtal pivo a cigarety.“ Bélu vtedy našli pri zadnom vchode do koncertnej sály v spoločnosti éterických belgických hipisáčok. Ony mu dávali fajčivo a pitie, on im spieval.
O súbore afterPhurikane vznikol pozoruhodný dokumentárny fim Cigarety a pesničky režiséra Mareka Šulíka, ktorý počul Bélu Pokutu prvýkrát spievať v Zrkadlovom háji. „Bol som pod pódiom so svojím synom, Béla sa pred nás postavil a spieval. Bolo to dojemné, smutné a zároveň, vďaka jeho oblečeniu a vážnemu výrazu aj trochu komické – obsiahol všetky emócie,“ hovorí Šulík. Počas nakrúcania filmu býval u Bélovej švagrinej v Žehre, zatiaľ čo spevák býval vo vedľajšom dome. „Bol to veľmi milý človek, spriatelili sme sa, veľa sme sa rozprávali. Keď sme išli do Slavkova točiť, obliekol si biele sako a lakovky. Tam však bola zima a on už nemal nič na seba. Tak som mu požičal mikinu, v ktorej potom vystupuje vo filme.“

Kedy bude zastávka?
V posledných dvoch rokoch života už na tom nebol veľmi dobre. Bolel ho žalúdok, keď niečo zjedol, tak hneď zvracal, čo viacerí z jeho okolia dávali do súvisu s pitím a fajčením. Skutočnou príčinou však bola rakovina. Koncom minulého roku mu museli vyoperovať polovicu žalúdka. Keď ho v decembri minulého roka prepustili, ešte stihol koncert afterPhurikane na Levočskom fóre. Bolo to jeho posledné vystúpenie. Po ňom zaľahol do postele a už z nej nevstal. Zomrel vo veku 57 rokov iba niekoľko dní pred svojimi narodeninami.
Jana Belišová sa o jeho smrti dozvedela až neskôr. „Asi mu bolo oveľa horšie, než sme si vedeli predstaviť,“ hovorí o posledných mesiacoch jeho života Jana, podľa ktorej bol tento súbor pre Bélu všetkým: „Lekári ho nútili, aby zostal ležať v nemocnici. On, že v žiadnom prípade, lebo má turné s Janou Kirschner!“ Nevymýšľal si. Turné s Janou Kirschner afterPhurikane skutočne absolvovali. „Bol to človek-zázrak,“ hovorí o Bélovi Jana Kirschner. „Od chvíle, keď sa postavil na pódium a začal spievať, to človeka zasiahlo rovno do srdca. Keď sme ho počuli spievať prvýkrát, Eddie aj ja sme sa spontánne rozplakali. Bolo to na Koncerte pre všímavých, ktorý organizovala Pohoda.“
Po jeho smrti je budúcnosť afterPhurikane neistá. „Poprosil som Janu, aby našla nového Bélu, aby to mohlo pokračovať, ale Jana mi povedala, že taký človek sa nedá nájsť, taký sa dá len stretnúť, ale neviem či sa dá takýto človek nahradiť,“ dodáva smutne Boris Lenko.
Napriek smútku sa v hlavách Bélových priateľov vynárajú rôzne zábavné historky, ktoré vyplývali z toho, že Béla Pokuta prežil skoro celý život v chudobnej rómskej osade, nerozumel zákazom a o živote za hranicami jeho dediny mal len matné potuchy. „Keď sme leteli lietadlom do Švajčiarska, tak sa ma Béla asi v polovici cesty pýtal, kedy bude zastávka, že by si rád zapálil. Predstavila som si, že lietadlo vo vzduchu zastane, Béla si otvorí okienko a pofajčí si.“
Béla Pokuta bol človek skromný a pokorný. „Jeho jednoduchá reč bola priam obradná.“ Spomína Jana Belišová. „Každú prosbu začínal formulkou: ,Janka, prosím ťa, buď taká láskavá, nemohla by si, prosím ťa…‘” Na prvom cédečku Phurikane giľa ukončil Béla pieseň Soven, čhave slovami: „Ďakujem, že ste si ma vypočuli.”

 

Juraj Kušnierik, Peter Bálik, .týždeň, 11. máj 2014

Zomrel Béla Pokuta. Keď zaspieval, všetci mu všetko odpustili

Monday, April 28th, 2014

Béla Pokuta bol jedným z najčarovnejších zjavov projektu AfterPhurikane – slovenského Buena Vista Social Club.

Béla Pokuta pri nahrávaní albumu.
Foto: AFTERPHURIKANE

To je talent, rýchlo s ním niečo vymyslite, povedal pred trinástimi rokmi hudobník Daniel Salontay. V osade Žehra vtedy Jana Belišová naďabila na Bélu Pokutu, smutného Róma.

On bol jedným z nešťastníkov, čo žili na okraji okraja spoločnosti a ona ako etnomuzikologička vtedy začínala s projektom Phurikane Giľa – hľadala starodávne rómske piesne v osadách medzi ľuďmi, ktorí ich ešte nezabudli.

V časoch, keď sa rómske problémy ešte zďaleka nesnažili riešiť neprehľadné toky európskych peňazí, už mala za sebou kopu študijných ciest, na ktorých osobne spoznávala talentovaných rodených muzikantov a spevákov v prostredí, kde ich piesne ešte žijú.

Hudba ho dala dokopy

Bélu Pokutu stretla prvýkrát v roku 2001 a okamžite ju očaril. Nemal vtedy ani päťdesiat, no už bol unavený životom, ktorý sa mu veľmi nevydaril.

Keď ho oslovila na spoluprácu, dal sa zázračne dokopy. Mal úžasný hlas, keď zaspieval, bolo v ňom cítiť všetok naozajstný bôľ a žiaľ.

Nebol výrečný, veľmi skromný úsmev na perách sa mu objavil, až keď si vypil. Spieval sám alebo so švagrinou Irenkou, ktorá ho k sebe prichýlila, keď sa kedysi rozišiel so svojou rodinou.

Na verejnosti sa objavil v prvej várke rómskych hudobníkov na festivale Pohoda 2003. Vtedy sa zrodil slovenský Buena Vista Social Club. Béla Pokuta v ňom bol jedným z najčarovnejších aj najproblematickejších zjavov.

Zomrel ešte vo februári po ťažkej chorobe, mal 57 rokov. V Bratislave sme sa to zhodou okolností mohli dozvedieť až teraz. Prišlo to ľúto mnohým ľuďom z umeleckej brandže. V rámci projektu After Phurikane s ním za posledné roky spolupracovali Jozef Lupták, Boris Lenko, Thierry, Jana Kirschner a mnohí ďalší.

Úplný naturál

Viaceré pesničky boli postavené práve na ňom. V lete ešte vystupoval na festivale Sziget v Budapešti, na jeseň s ním nahrávali rómske väzenské piesne, v decembri, už veľmi zoslabnutý, vystupoval na Levočskom fóre.

“Bol to úplný naturál, v tom bola jeho sila. Spieval výlučne svoje veci, ale mal najväčší cit pre naše hudobné experimentovanie,” povedal o ňom akordeonista Boris Lenko.

Béla bol trémista, ale vedel si to užiť, nebolo ľahké ho ustriehnuť. Ako senzitívny človek rýchlo zistil, že ľudia ho berú. Páčilo sa mu to.

“Nasadil si svoje tmavé okuliare, postupne sa naučil byť aj recesistom. Za alkohol sme sa občas naňho aj hnevali, ale keď zaspieval, všetci sme mu všetko odpustili,” vraví Jana Belišová.

Ďalšie nahrávanie piesní už spolu nestihli.

 

Eva Andrejčáková, SME, 28. 4. 2014

Cigánsky Bašavel 2013

Thursday, August 1st, 2013

CiganskyBasavel2013