facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘press’ Category

Kinema: Ťažká duša

Monday, October 16th, 2017

Renomovaný dokumentarista Marek Šulík spoločne s etnomuzikologičkou Janou Belišovou zbierali materiál pre film Ťažká duša od roku 2014. V ňom sa venujú rómskym žalostným piesňam rovnako, ako sa venujú aj ich interpretom, našim mladým a starším spoluobčanom žijúcich v rómskych osadách. S námetom im dopomohla aj pedagogička, dlhodobo sa venujúca sa rómskej problematike, Zuzana Mojžišová z Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Nápad priblížiť tento „tretí svet“ na našom území prostredníctvom najsignifikantnejšieho znaku rómskej kultúry dnešnému divákovi môže v súčasnej názorovo extrémne polarizovanej dobe a spoločnosti dopomôcť k lepšiemu pochopeniu myslenia a spôsobu života tejto etnickej menšiny, ako napríklad explicitné upozorňovanie na biedne sociálne pomery alebo neustále problémy s „gádžami“. Šulík sa samozrejme týmto témam vyhnúť nedokáže, ale jeho zámer nebol nakrútiť sociálny, ale etnicko-kultúrny dokument.

Ťažká duša je rozdelená do siedmich kapitol. Štyri môžeme žánrovo zaradiť medzi poeticko-dokumentárne, čomu zodpovedá aj ich kratšia stopáž. Film sa začína Prelúdiom, neskôr pokračuje Lamentosom, Dolorosom a končí Lacrimosom. V tomto rámci sa potom nachádzajú tri dlhšie kapitoly,  Tomáš, Erik a Ďoďo. Ako je už z názvov zrejmé, ide o kapitoly, venujúce sa konkrétnym hrdinom. Tomáš, Erik a Ďoďo sú mladí chlapci na začiatku skutočného života, žijúci, či prežívajúci vnútri hraníc rómskej osady a každý je inak spätý s ústrednou témou dokumentu, hudbou. Pričom v prípade Tomáša, žiaka základnej školy, je táto spojitosť cítiť najsilnejšie.

Tomáš chodí-nechodí na hodiny hudobnej výchovy a učí sa hrať na gitaru. Jeho otec pracuje v Anglicku a chcel by s pomocou babičky aspoň na diaľku vychovať z chlapca skvelého hudobníka a najmä schopného, sebestačného muža. Pri Erikovi je to s tým hudobným talentom trošku problematickejšie a problematickejšie je to aj s jeho vzťahom s otcom. Ten má za sebou síce iba päť tried základnej školy, napriek tomu je schopný sa dostatočne postarať o rodinu.

Ďoďov príbeh sa z naratívneho hľadiska najviac blíži hranému filmu. Ďoďo je 21-ročný mladík bez dievčaťa, či už skôr bez ženy a dieťaťa, čo býva v tomto veku v rómskej komunite celkom vážny problém. Vyriešiť otázku, kde nájsť tú pravú, sa snaží spoločne s ním zodpovedať aj Ďoďova ovdovelá a milujúca mama.

Rozhodnutie priniesť pri niečo vyše hodinovej stopáži na plátno hneď tri príbehy a obohatiť ich o krátke medzikapitoly zabezpečuje Ťažkej duši slušný spád a vyvážený rytmus. Dramaturgia diela je slušne premyslená a ani napriek skratkovitosti nepôsobí film povrchne. Príbehy chlapcov a ich rodín sú síce v realite asi trochu komplikovanejšie ako ich prezentácia na plátne, divák si však k postavám vďaka vhodne zvoleným scénam dokáže vypracovať vzťah.

Šulík ponúka akési tématické pokračovanie, či možno skôr dokumentárnu alternatívu k ambicióznemu dielu Cigán svojho brata Martina Šulíka z roku 2011. Dokumenty o rómskej menšine sa na našom území nakrúcajú už od 50. rokov, v období socializmu sa však vyznačovali najmä kritikou spôsobu života tejto národnostnej menšiny a násilnou inscenačnosťou. Šulík tak akoby doháňal dlhodobo zanedbávanú a prevažne nesprávne uchopenú tému našej spoločnosti v kinematografii, ale lepšie je začať neskoro ako nikdy.

Ťažká duša (SR, 2017, 71 min.)
Réžia: Marek Šulík. Námet: Jana Belišová, Marek Šulík, Zuzana Mojžišová. Scenár: Marek Šulík.Kamera: Marek Šulík. Dramaturgia: Zuzana Mojžišová

Ťažká duša: Filmpress

Monday, October 9th, 2017

Priznám sa, že filmy Mareka Šulíka, kde pracoval ako režisér nepoznám a nemám ich napozerané. Ale ak sú aspoň spolovice také, aká je jeho najnovšia snímka Ťažká duša, určite svoju nevedomosť v najbližšej dobe napravím. Poeticky krásna, emocionálne naliehavá, trpko radostná Ťažká duša reflektuje rómske etnikum úplne inak, než doposiaľ.

V dokumentárnych filmoch zameraných na marginalizované sociálne skupiny ľudí, vyčlenené doslova na okraj spoločnosti, v tomto prípade na periférie slovenských dedín, je nemožné zatajiť ich sociálny apel. Rómske otázky (Prečo je nezamestnanosť rómskej komunity alarmujúco vysoká? Nechcú alebo nemôžu Rómovia pracovať? Prečo deti Dusa2 resizez rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných Dusa4 resizeRómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom – nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.

Ťažká duša je zaujímavá svojou formou. Nejedná sa len o film vyrozprávaný epizodicky. Jeho kompozícia akoby spájala všetky žalostné rómske piesne a vytvorila jednu komplexnú hudobnú skladbu. Jedno rozsiahle halgató. Dokumentárne príbehy o vzťahoch rodičov, prarodičov a ich detí dopĺňajú intermezzá. Prelúdium. Predohra k vokálnej skladbe. Úvodný krátky príbeh tvorí iba niekoľko úzkych záberov. Na chvíľu som dokonca mala Dusa5 resizedojem, akoby splynuli iba do jediného. Staršie panie sa snažia rozpamätať na už takmer zabudnuté slová jednej smutnej piesne. Text zložený iba z pár slov, možno dvoch viet postačil na to, aby nás meniaci sa výraz tváre jednej zo speváčok emocionálne zasiahol a privodil pocity zarmútenia, žiaľu a nostalgie. Je veľmi málo filmov schopných v takom krátkom čase vyvolať také silné emócie. Lamentoso. Psychicky chorá žena sa zdôveruje so svojím ťažkým životným osudom s mužom – tyranom, kvôli ktorému sa pomiatla a skončila vo väzení. Starší človek spomína na svoje životné omyly. Všetky chyby z mladosti boli oľutované a kruto odpykané. Doloroso. Starká žalostne prednesie pieseň o samote. O tom, ako osirela a podobne ako mnoho iných ľudí, na tomto svete už nikoho Dusa9 resizenemá. Lacrimoso. Plačlivé, žalostné a trúchlivé spomínanie na najdôležitejšie osoby v našom živote – našich rodičov. Vidíme, že každá časť hudobnej skladby nesie v sebe osud jedného človeka, a navyše je spätá s ďalším emotívnym príbehom človeka. Tomáš. Osamelosť, odlúčenie, odtrhnutosť od rodiny. Erik. Neposlušnosť a kriminalita hlboko zakorenená v podvedomí jednotlivca. Ďoďo. Melodráma a trápenie sa nad nešťastnou láskou. A napokon, snímka je venovaná pamiatke Bélu a jeho životu, chorobe i nechuti zomrieť.

Dusa12 resizeProstredníctvom množstva spevu, hudby i trošky tanca je nám postupne odkrývaná rôznorodosť jedného temperamentného národa. Rómsku náturu zvýrazňuje i využitie dialektu. Opäť platí to, že neexistuje veľa filmov, kde diváka neobťažuje čítať zväčša nedokonalé preklady. V tomto prípade je dialógov málo, preto si divák takmer neuvedomí, že sa pozerá na cudzojazyčný film s nutnosťou čítať titulky. Ťahavé, pomalé melódie a piesne sú výchovným prostriedkom dospelých a nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Nahrádzajú dialóg. Jednotliví interpreti sa v improvizáciách zdôverujú so svojím osudom, pocitmi, túžbami, smútkom, samotou. V každom z príbehov tvorcovia sledujú, akým spôsobom sa žalostné rómske piesne prenášajú z generácie na generáciu. Piesne Dusa8 resizenie sú nikde zapísané či inak dokumentované. Texty a melódie ľudia lovia v pamätiach a ústnym podaním šíria svojim potomkom. Tradovaním tak z množstva týchto piesní ostali iba fragmenty alebo sa úplne vytratili.

Pred samotnou projekciou filmu som netušila, aký je vplyv spirituality na život Rómov intenzívny. Ľudia sa prihovárajú k Bohu a k Panne Márii. Od svätých žiadajú pomoc a záchranu z chudoby, vykúpenie z hriechov, každodenný chlieb a zbavenie všetkého zlého. Rešpektujú jeho vôľu na zemi, ale i v nebi. Sviatok manželstva či zvyk pochovávania v cirkevnom slova zmysle sú pre nich posvätné. Chodia do kostola a ak aj nie, na stenách v izbách majú vyvesené cirkevné obrazy aranžované Dusa6 resizedo akýchsi maličkých oltárikov s ružencami, ktoré sú pre nich modlitebným priestorom. Aby som úplne nezidealizovala tieto predstavy o Rómoch, musím ešte poukázať na to, že som sa popri všetkých dokumentoch o Rómoch ešte nestretla s filmom, ktorý by takto otvorene priznával, že nakrúcanie prebiehalo za určitých finančných príspevkov pre protagonistov filmu. „Tu máš gitaru. Na! Zahraj! Inak nám nezaplatia,“hovorí otec svojmu lenivému synovi. Samozrejme, že v rámci nejakých zákulisných informácií ohľadom výroby som o tom počula, ale nie takto explicitne a priamo v obraze. Pozitívum tejto snímky je teda „otvorená hra“ tvorcu a diváka, tvorcu a účinkujúceho, tvorcu a kritika.

Dusa resizeA napokon, dramaturgia. Pri tomto filme je sympatické, že ráta s potrebami diváka. Ráta s tým, že divák sa skrátka v určitej fáze filmu môže začať nudiť. To sa v prípade tejto snímky, samozrejme, nestalo. Jednotlivé epizódy a fragmenty sú premyslené a radené tak, aby jednoducho túto možnosť divákovi nedávali. Začínajú kratšími úsekmi. Tie sa postupne predlžujú a približne v druhej tretine filmu opäť skracujú. Takto dramaturgovia zvyšujú dynamiku a rytmus deja. Jediné negatívum Ťažej duše je jeho metráž. Bôľne krátka, pretože tento mimoriadne zaujímavý dokument by si zaslúžil cyklus stredo alebo dlhometrážnych filmov v televízii alebo filmovú sériu v kinách.

Dusa10 resizeŤažká duša, Slovenská republika, 2017
Dĺžka: 71 minút
Scenár, réžia, kamera: Marek Šulík
Strih: Peter Kotrha, Marek Šulík
Hrajú: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Svetlana Bandiová, Alžbeta Žigová, Anna Michalíková, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st., Blanka Balogová, Katka Bystrá, Irena Pokutová, Emil Pokuta, Béla Pokuta a ďalší
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 5. októbra 2017
Foto: Filmtopia

 

Mária Demečková, Filmpress, 6. 10. 2017

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017

Z ťažkej duše sa dá vyspievať

Friday, October 6th, 2017

Dokumentarista Marek Šulík sa v roku 2009 začal zúčastňovať na výskume zameranom na hudobnú kultúru rómskej menšiny spolu s Janou Belišovou, autorkou etnomuzikologického projektu Šilalo Paňori/Studená vodička. Počas zbierania materiálu a ohmatávania okrajových teritórií Slovenska natrafili na atraktívne príbehy a tak v ich spolupráci vznikli dva autorské dokumentárne filmy Cigarety a pesničky (2010) a Zvonky šťastia (2012).

Aj vo svojom najnovšom filme, poviedkovom dokumente Ťažká duša, sa Marek Šulík inšpiroval rómskym prostredím. Na pozadí troch rodinných mikroportrétov zobrazuje význam hudby v každodennom živote moderných Rómov. Zaujíma sa o to, či a v akej forme starodávne žalostné piesne prežívajú v ich domácnostiach.

Protagonisti zaujali filmára prirodzene, rozhodnutie nakrútiť film vyplynulo spontánne, no Ťažkú dušu možno považovať aj za vedľajší „produkt“ projektu Šilalo Paňori. Reprezentuje ho nie ako „faktografický zborník“, ale ako umelecký tvar a je atraktívnym prostriedkom ako priblížiť skúmaný fenomén širšej verejnosti.

Ťažká duša nereflektuje sociálnu problematiku, neotvára „rómsku otázku“, nezovšeobecňuje. Šulík nešiel do filmu so zámerom skúmať, heroizovať či kritizovať menšinu, je poetický a všíma si malé veľké momenty ich každodennosti. Čarovné je napríklad spoločné hranie syna s otcom pracujúcim v Anglicku cez skype či situácia, v ktorej stará mama zakazuje vnukovi zaspať prvému, pretože sa bojí noci.

Jednotlivé poviedky sú prepojené tenkou nitkou. Príbehy skladá intuitívne, bez vopred presne určeného konceptu či tézy a Ťažkej duši to pristane. Snímka má pozitívnu energiu, autorský nadhľad a kontrastne pôsobivú estetiku založenú na detailoch a statických kompozíciách. Príbehy sú však načrtnuté v krátkosti, na pozadí pozorovania každodenných rituálov hrdinov či vo filmárom iniciovaných rozhovoroch sa nič zásadné nestihne otvoriť. Šulíkovi preto možno zazlievať, že len pošteklil našu zvedavosť, mnohé nadhodil, no nedotiahol. Hrdinovia sú totiž zaujímaví, zvlášť rodina hudobne nadaného „záškoláka“ z prvej poviedky, ktorá by pokojne uniesla minutáž celovečerného fil­mu.

Šulík nevníma Rómov ako problematickú menšinu, zameriava sa na rodinné vzťahy viacerých generácií. Na pozadí malých rozhovorov a pomerne banálnych situácií sa prirodzene vyplavujú ich ideály, výčitky či túžby. Film potichu pripomína, že protagonisti snívajú o dosiahnutí bežného šťastia, láske a osobnom naplnení. Základom ich sveta je rodina, deti či vnúčatá. Ako slobodné „samorasty“ ich však do veľkej miery formuje ulica a ich hudobný vkus podlieha, aj napriek prirodzenému hudobnému nadaniu, vplyvu mainstreamovej popkultúry.

Ústrednou otázkou síce je, či je hudba bežnou súčasťou rómskych dní tak ako kedysi, film však nie je o rómskych piesňach halgatách. Šulík ukazuje tri rôzne polohy vnímania významu hudby v troch rôznych rodinách. Tínedžer Tomáš sa pod vplyvom otca a staršieho brata zaujíma iba o gitaru, paradoxne však vynecháva hodiny hudobnej výchovy. Najmladší syn otca zo stredného príbehu, naopak, aj napriek snahám a fyzickej prítomnosti otca v dome neposlúcha, hudba ho neoslovuje.

Hrdinovia troch príbehov nie sú primárne vykreslení ako archetypy s príznačnými znakmi konkrétnej menšiny, nejde o ich sociálne zázemie. Šulík otvára intímnu rodinnú zónu, kde sa v jemných zábleskoch črtajú rôzne túžby, ciele či sny, ktoré sa často nedarí naplniť. Bez ohľadu na etnikum a pôvod, ktorým sme do veľkej miery ovplyvnení všetci, z jeho filmu vyčnieva jednoduchý človek, ktorý bez veľkých očakávaní a so sympatickým optimizmom zbiera čarovné záblesky, aj keď bezútešnej reality, z ktorej sa možno kedykoľvek vyspievať.

Ťažká duša / Slovensko 2017 / réžia, scenár, kamera: Marek Šulík / premiéra: 5. októbra

 

Roberta Tóthová, Pravda, 5. 10. 2017

(more…)

Marek Šulík o svojom filme Ťažká duša

Tuesday, October 3rd, 2017

Popíšte nám, ako ste sa k celému projektu Šilalo paňori dostali?

S etnografkou Janou Belišovou a filmovou teoretičkou Zuzanou Mojžišovou sme sa rozprávali o tom, že by bolo užitočné zachytiť aj v obraze ešte tých rómskych ľudových spevákov, ktorí si pamätajú a vedia interpretovať staré rómske žalostné piesne. Bola to ale pôvodne Janina iniciatíva, keďže ona sa tejto téme venuje celý profesionálny život.

Plánovali ste robiť dokument s rómskou tematikou?

Nemám v sebe konkrétne vybrané témy a teda neplánoval som robiť filmy s rómskou tematikou. Ale ani som si nemyslel, že urobím film o holokauste alebo o opustených deťoch. Je to u mňa tak, že sa ocitám v situáciách, kedy sa musím rozhodnúť, či ma niečo zaujíma natoľko, aby som tomu venoval svoj čas. Či je to zmysluplné a či ma to nejako priťahuje a či sú okolnosti priaznivé.

Počas trojročného zbierania materiálu sa vám muselo prihodiť množstvo úsmevných príhod. Je nejaká situácia, na ktorú si spomínate, ktorá bola pre vás inšpiratívna a možno zmenila aj váš pohľad na komunitu rómov?

Smiali sme sa s nimi takmer stále, ale úsmevnú príhodu si nepamätám. Mám zlú pamäť.

(more…)