Znie to takmer svetovo – rompop. Motívy piesní, ktoré si Rómovia spievajú ako najmodernejšie vychytávky, často preberajú z populárnej hudby gadžov a prispôsobujú si ich na svoj obraz. Na Slovensku má tento zvláštny žáner minimálne toľko podôb, koľko regiónov Rómovia obývajú. Pozrime sa, ako a prečo sa mu darí.
Keď sa pred mnohými rokmi etnografka a muzikologička Jana Belišová vybrala po prvý raz do rómskych osád na východe Slovenska, určite netušila, koľkokrát si ju ešte tamojší svet vyžiada späť. Možno si ani nevedela predstaviť, že mu napokon zasvätí celý svoj pracovný a často i súkromný život. Odvtedy nahrala tisícky rómskych piesní z rôznych oblastí Slovenska. Najnovšie sa sústredila na takzvaný rompop.
Ťahanie z vymierajúcej minulosti
Vo svojom prvom projekte Phurikane giľa, ktorý vznikol pod hlavičkou občianskeho združenia Žudro, sa Jana Belišová venovala starodávnym rómskym piesňam. „Mala som na to osobný, citový dôvod. Tie piesne mám veľmi rada, ale čo je dôležitejšie, zabúda sa na ne a vymierajú. Dnes ich spievajú len starí ľudia, na mnohé z nich si už čoskoro nebude mať kto spomenúť,“ hovorí.
Postupne sa jej podarilo vydať cédečká z týchto nahrávok a zostaviť bohaté spevníky. V tom čase objavila v osadách aj niekoľko talentovaných ľudí, s ktorými začala spolupracovať dlhodobejšie. Ďalší projekt dostal názov After Phurikane a dal ich dokopy s profesionálmi – s violončelistom Jozefom Luptákom, akordeonistom Borisom Lenkom či známym černošským bubeníkom Thierym. Vznikli veľmi pekné úpravy, dokonca až kompozície rómskych pesničiek, z ktorých sa práve pripravuje nové cédečko.
Nespevavý juh Slovenska
Najčerstvejší, ešte stále prebiehajúci projekt, dostal názov Neve giľa, čo znamená Nové piesne. Je logickým pokračovaním Janinho dlhodobého výskumu. S niekoľkými spolupracovníkmi a dobrovoľníkmi opäť chodí po rómskych osadách, no tentoraz vyhľadáva nie staré, ale nové, moderné pesničky. „Je to celkom iný druh práce. Takzvaný rompop je veľmi obľúbený a medzi ľuďmi stále živý žáner, je ho všade veľa. V osadách vám zaspievajú a zahrajú takýchto pesničiek kvantá,“ vraví.Výskum sa začal vlani na jar. Navštívili zhruba päťdesiat osád. Samozrejme, nie všetky návštevy sa vydaria. „Čo sa týka pesničiek, najsmutnejšie bolo na slovenskom juhu. Tam sú úplne nespevavé oblasti. Ľudia sa nám aj nahlas čudovali – vraj spievať a v tomto období, načo? Išla z toho na mňa dosť veľká beznádej. Vtedy sme navštívili aj päť dedín za deň, lebo sme spievajúcich Rómov len ťažko nachádzali. Aj sme pomaly prestávali veriť, že tam takí žijú, takmer nič sme nenahrali,“ vraví etnografka.
Neprístupní Olaši
Popri starousadlíckych Rumungroch, ktorí na juhu už spev prirodzene nepestujú, žije v tejto oblasti pomerne veľa olašských Rómov. Tí však medzi seba veľmi ťažko púšťajú niekoho neznámeho. „Olaši sa držia izolovane. Pri svojej hudbe často nepoužívajú hudobné nástroje, skôr rôzne zvukové efekty, vykrikovačky, namiesto bicích búchajú vidličkami, hudbu si všelijako podfarbujú. Veľmi nepoužívajú ani viachlasy, čo je úplne inak u Rómov zo stredného alebo z východného Slovenska, ktorí sa naučia nejakú pesničku a okamžite ju spievajú v trojhlase. Aj ťahavé piesne olašských Rómov sú iné. Uchovala sa v nich akási baladická archaickosť, majú veľmi veľa veršov a na rozdiel od iných oblastí, kde je dôraz na pocit alebo spomienku, v nich vyrozprávajú dlhý príbeh.
Read the rest of this entry »