facebook twitter myspace vimeo youtube

Piesne plné popola

January 15th, 2018

Príbehy sprevádzajú ľudí odnepamäti. Možno v nich nájsť dobro, zlo, radosť i žiaľ, sú o láske, odchádzaní či hľadaní šťastia. Niektorí ich vkladajú do rozprávok, Rómovia do piesní.

Takmer tri roky chodila etnografka Jana Belišová po rómskych osadách na východnom Slovensku. Pre svoj projekt Šilalo paňori (Studená vodička) zbierala príbehy ľudí ukryté v starodávnych smutných piesňach. „Rómovia žili aj v minulosti vylúčení na okraj spoločnosti. Hudba im pomáha prežiť v ťažkých podmienkach, zbližuje ich, je pre nich terapiou. Bez hudby a piesní by sa im v zabudnutých osadách žilo ešte oveľa ťažšie. Nezanechávajú po sebe materiálne stopy, ale zostávajú po nich silné príbehy, do piesní pretavené ťažké životné skúsenosti.“

Rómovia silno prežívajú všetko, čo sa okolo nich deje. Radosť, smiech, smútok i žiaľ, všetko vyjadrujú veľmi intenzívne. Také sú aj ich piesne. Živelné, strhujúce, srdcervúce. Pre Rómov sú zároveň zdrojom spomienok. Zakaždým, keď spievajú, spomienky sa vynárajú a oni ich opäť prežívajú. Starodávne, smutné piesne sa volajú halgató. Sú to pomalé, ťahavé piesne o láske, bolesti, odchádzaní. O chvíľach, ktoré je treba odplakať, odsmútiť, aj odspievať.

„Mnohé piesne sú veľmi intímne, je v nich nesmierna sila,“ hovorí Jana Belišová. „Od Rómov by sme sa mohli učiť otvoriť sa, vyjadriť svoje emócie. My naše smútky potláčame, málo o nich hovoríme. Rómovia ich vyplačú, vyrozprávajú, vyspievajú.“ Keď Rómovia spievajú, sú veľmi autentickí. Nedokážu sa štylizovať, ich spev vychádza z hĺbky srdca a duše. „Do svojej hudby sa neuveriteľne vložia. Halgató sa v rodinách a komunitách dedia ústnou tradíciou, majú v sebe silnú poetiku a symboliku, texty sa obmieňajú podľa toho, čo konkrétny človek prežíva. Každá pieseň je preto originál.“

KAŽDÝ MÁ SVOJU PIESEŇ

Oliver pochádza z mladšej generácie Rómov, ale halgató pozná veľmi dobre. Sedáva pred svojou malou chyžou uprostred osady Víťaz-Dolina obklopený deťmi a spieva celým srdcom. „Keď má človek trápenie, žiaľ, zaspieva si halgató a všetci naokolo cítia, o čom pieseň je,“ vysvetľuje. Staré piesne ho naučila ešte mamka, ktorá spievala odnepamäti a piesne jej pomáhali uniesť ťažkú chorobu.

Celý článok nájdete v januárovom NOTA BENE – Oheň.

Príjemné čítanie

Text: Petra Nagyová, foto: Marek Šulík

Jana Belišová: Rómske piesne som si nevybrala. Ony si vybrali mňa

January 8th, 2018

Piesňová zbierka, dokumentačné videá, dokumentárny film Ťažká duša, sociálny cestopis Za rómskym ľudom a vedecká štúdia.

To všetko je súčasťou rozsiahleho projektu etnomuzikologičky Jany Belišovej s názvom Šilalo paňori – Studená vodička, na ktorom spolupracovala spolu s režisérom Markom Šulíkom a so spisovateľkou Zuzanou Mojžišovou. Výskum, ktorému sa etnografka venovala niekoľko rokov, bol zameraný na starodávne žalostné rómske piesne a ich funkciu v živote Rómov. Piesňam tohto etnika sa Jana Belišová venuje už dlhodobo, a ako sama vraví, z práce sa postupom času stalo poslanie.

Do tohto projektu sme išli s pesimistickými...

„Do tohto projektu sme išli s pesimistickými očakávaniami, no výsledok bol napokon optimistický,“ tvrdí etnomuzikologička Jana Belišová.
Autor: Pravda, Robert Hüttner

Pred 15 rokmi ste sa venovali podobnému výskumu. Snažili ste sa zozbierať a zaznamenať čo najviac starodávnych rómskych žalostných piesní. Teraz ste sa okrem samotných piesní zamerali aj na príbeh, ktorý ich sprevádza. Už vtedy ste však vraveli, že tento typ skladieb zaniká. Prečo ste sa k nim znovu vrátili?

Rómskej hudbe sa venujem neustále, ale áno, je to asi 15 rokov dozadu, keď som sa v rámci projektu Phurikane giľa snažila nahrať čo najviac žalostných piesní, pretože mladí ľudia ich poznali už čoraz menej. Celkom mi počarili. Potom som sa zamerala na iné projekty. Bola som zmierená s tým, že tento druh piesní pomaly odchádza a nahrádzajú ho nové, či už náboženské, alebo tanečné piesne. S nimi súviseli aj moje ďalšie výskumy. No nikdy to nie je tak, že rozkážem: teraz zahrajte toto a toto. Vždy je to mix. A tak sa stalo, že som sa do styku so starodávnymi piesňami halgató dostávala aj pomimo tém, ktoré som skúmala. Zjavne to vo mne postupne dozrievalo. Nemalou mierou prispelo aj to, že oral history sme zaznamenávali už pri mapovaní náboženských piesní. Asi tam vznikol princíp spojenia piesní a príbehov. Takisto sme spoločne s Markom Šulíkom v minulosti pracovali na rôznych videách, a vtedy som si uvedomila, že spojenie obrazu a hudby vypovedá o kontexte piesní viac.

Majú dnes žalostné piesne rovnakú funkciu ako pri vašom poslednom výskume?

Ako ste už spomenuli, najskôr som si myslela, že zanikajú a svoju funkciu strácajú. Do projektu sme išli s pesimistickými očakávaniami, no výsledok bol napokon optimistickejší ako pôvodný predpoklad. Aj keď sa to väčšinou vzťahovalo na staršiu generáciu, čo je dôležitejšie, stretli sme aj pár mladých ľudí. Piesne sú často spojené s rodinnou líniou – toto je pieseň mojej mamy, môjho deda. Súvisia s ľuďmi, ktorých majú radi, a na tomto základe sa prenášajú na ďalšie generácie. Funkcia žalostenia a spomínania sa presúva aj na novšie piesne.

Žalospevy podľa vás začínajú Rómovia čoraz viac nahrádzať „slaďákmi“.

Už dávnejšie sme robili výskum Neve giľa – Nové rómske piesne, počas ktorého sme nahrali množstvo „slaďákov“. Vtedy som si všimla, že texty sú podobné starodávnym žalostným piesňam. Takisto tam rezonujú témy ako smrť, choroby, osamelosť, sklamanie… Rôznia sa, ale vždy sú smutné. Veľakrát ide o putovanie zaužívaných slovných spojení. Tento princíp poznáme aj v našom folklóre.

V projekte Šilalo paňori sa vystriedalo množstvo rodín a jednotlivcov. Boli to ľudia, ktorých ste už poznali a získali si ich dôveru?

V tomto projekte vyslovene áno, pretože išlo o to, aby sme sa rozprávali o osobných témach, nielen spievali. Chcela som ísť viac do hĺbky. Vyhľadávali sme teda rodiny, ktoré poznám.

Čo sa týka dôvery, viac ráz ste spomínali, že Rómovia dokážu ľudí ihneď prečítať.

Pripadá mi to tak. Niekedy nerozumiem ľuďom, ktorí tvrdia, aké hrozné majú s Rómami skúsenosti a ako sú vždy nepriateľsky naladení. Keď príde do osady televízny tím s cieľom spracovať nejakú nepríjemnú tému, polícia alebo sociálny pracovník s negatívnym nábojom, tak áno, reakcia je priam bojovná. No ja ich reakcie pozorujem aj prostredníctvom spolupracovníkov alebo hostí, ktorí ma sprevádzajú. Dva razy to bol napríklad aj Dušan Hanák. Na niekoho sa rómska spontánnosť nalepí ihneď, iní zostávajú „belošsky“ stiahnutí, no napriek tomu mám pocit, že Rómovia dokážu prijať aj tichšie a utiahnutejšie typy. Toto tvrdenie síce nemôžem nejako vedecky podložiť, no podľa môjho názoru dokážu odhadnúť postoj ľudí, ktorí k nim prichádzajú.

Ako sa k projektu dostal režisér Dušan Hanák?

Rómskej tematike sa venoval aj vo filme Ružové sny, ale vo všeobecnosti je mu blízke všetko autentické a rýdze. Aj keď som spočiatku nevedela, aké to s ním bude, nakoniec bol úžasný. A tiež veľmi smelý. V jednej osade dokonca zariskoval. Vkročil do oblasti, do ktorej mu ísť neodporúčali. No on v tom úžase a pohľade na toľko krásnych tvárí zamieril s fotoaparátom priamo tam. Miestni obyvatelia začali mierne hundrať s tým, nech im nelezie do súkromia. On sa vrátil a vraví: Nič sa nedeje. To bola moja chyba. Nemal som tam chodiť. Mne by sa tiež nepáčilo, keby mi niekto cudzí napochodoval do domu.

Marek Šulík prezradil, že si dokonca zahral aj na gitare.

Boli sme práve v Prakovciach. Pamätám si, že zvukár vtedy niečo veľmi dlho chystal. Stáli tam dve gitary, Dušan Hanák si jednu vzal do ruky a spoločne s Petrom Mižigarom si zahrali.

Čo sa týka vzájomného zblíženia, je pravda, že ste kvôli tomu začali fajčiť?

Nie je to celkom tak. Nie som fajčiarka. Je však pravda, že Rómovia väčšinou veľa fajčia, a keď ma stále ponúkajú, občas neodmietnem. Možno ešte viac ako na výskumoch to bolo počas projektu afterPhurikane, keď sme chodili po koncertoch.

Rómske rodiny vás brali ako nerušivý element, súčasť ich komunity. Získali ste si ich dôveru. Dokázali ste pri osobných piesňach plných žiaľu udržať emócie na uzde?

Pamätám si, že keď moja dcéra prepisovala niektoré z videí do textu, pýtala sa ma: Prečo sa tam tváriš tak tragicky? Nevedela som to presne opísať. Vždy si spomeniem na prvý silný moment, ktorý som pri tejto práci zažila. Išlo o šesť starých žien, ktoré spoločne spievali. Celé to trvalo asi hodinu, a ja som si vtedy pripadala ako v tranze. Niečo také sa už nikdy nezopakovalo. Bol to archaický, monotónny spev, pričom na jednu melódiu vrstvili množstvo strof. Tie však neboli dané pevne, používali ich tak, ako im prišlo vhod. Niektoré sa rozľútostili tak, že už nemohli spievať. Mala som pocit, že sa im niečo stane, chcela som ich utešiť. No vtedy mi došlo, že nemám zasahovať. Nepotrebujú to. Utešením je pre nich samotná pieseň. Smútok vyspievajú. Keď slzám podľahla jedna, okamžite ju vystriedala druhá. Bol to pre mňa zásadný zážitok. Je pravda, že spočiatku som sa do toho nechala príliš vťahovať. Bola som zničená nielen z emócií, ale aj zo všadeprítomnej biedy. No povedala som si, buď sa budem venovať sociálnej práci, alebo sa musím trošku sprofesionalizovať.

Jana Belišová (vpravo) spoločne s Annou...

Jana Belišová (vpravo) spoločne s Annou Dirdovou v Krompachoch (2014). Autor: DUŠAN HANÁK

Pomohol vám odstup? Cítite sa v dobrom zmysle slova imúnnejšia?

Asi áno, ale nefunguje to vždy. Najmä keď mám s niektorými rodinami posledných pätnásť rokov súvislé vzťahy a viem o každej významnej udalosti, ktorá sa v ich životoch odohrala – kto zomrel, kto ochorel. Keď mi o tom potom rozprávajú a spievajú, je ťažké odosobniť sa. Stále sa to učím.

Ako to bolo so vzájomným dorozumením sa? Rozprávali ste sa s hlavnými aktérmi po rómsky?

Jazyk bol pri výskume nesmierne dôležitý. Navštevovali sme Rómov žijúcich na Slovensku, slovenčinu teda ovládali – niektorí horšie, niektorí lepšie. S dorozumením sa preto nebol problém, no keď mali rozprávať po slovensky, zdal sa nám ich prejav „zjednodušený“. Nechali sme ich teda hovoriť po rómsky s tým, že my si to neskôr preložíme. A práve fázy, ktoré sme takto nakrútili, dodali dokumentom aj filmu celkom iný rozmer.

Marek Šulík priznal, že sa často obával, či niečo hodnotné vôbec nakrútil. Aby zachoval to autentické, vyhýbal sa inscenácii, no tušil, že sa tak vystavuje riziku.

Marek mi niekedy pripadal v úzkych. Predsa len, niekde strávite pol dňa a zdá sa vám, že sa vlastne nič nepovedalo ani neudialo. No podľa mňa je to ako socha. Tiež najskôr máte len kus kameňa, z ktorého socha musí vzniknúť. Aj my sme si domov prinášali neforemné klady, a neskôr sme pri nekonečnom počúvaní, vyťahovaní dôležitých vecí a prekladoch zistili, že príbeh tam skutočne je.

Vrátim sa však ešte k špecifikám starodávnej žalostnej piesne. Už ste spomínali, že ak niekto začne plakať, automaticky ho nahradí niekto iný. Keďže sa v nich často preberajú prvky z iných piesní a dôležitú úlohu hrá aj improvizácia, každá je iná. Je to teda akási pieseň in situ? Pieseň miesta a osoby, ktorá ju spieva?

Viac-menej ste si odpovedali sama, ibaže je tu háčik. Je to oveľa zložitejšie. Nesmierne zložitý je aj samotný zápis piesne. Existuje napríklad jedna pieseň s konkrétnym názvom, ľudia ju všeobecne poznajú. Má síce jasnú formu, ale každý spevák si ju aj tak zaspieva po svojom. Už viackrát sa mi stalo, že mi niekto povedal: Ale toto zaspievali zle, ja vám zaspievam tú správnu verziu. Už sa im ani nesnažím protirečiť, a tak poznám tých “správnych“ verzií niekoľko. Keď potom tých milión nahrávok prepisujem, už ani neviem, či sa mám riadiť melódiami, alebo textami, pretože obe skáču. Existujú však aj určité melodické mustry. Sama pracovne rozlišujem minimálne dva typy piesní – pevné, pomerne krátke s dvoma-troma strofami a potom piesne, ktoré napríklad spievali tie staré ženy, keď sa dostali do zvláštneho žalostného stavu. Ale to už nie je konkrétna pieseň, ale súkromný mix. Ide o oveľa zriedkavejší druh spevu.

Ako sa vám teda podarilo dať dokopy zborník?

Jeden zborník vyšiel po mojom prvom výskume a aktuálny ešte len dokončujem. Stále je na ňom mnoho práce, no povedala som si, že si to musím zjednodušiť. Vždy, keď pieseň zapíšem, pripojím k nej informáciu o tom, kto ju naspieval a kedy presne vznikla. Potom k nej pripíšem, na akých ďalších miestach sa ešte spievala. V prípade, že niekde narazím na pieseň podobnú natoľko, že ju k tomu môžem priradiť, a zároveň natoľko výraznú, aby stála za zapísanie, možno zborník rozšírim, no kapacita takisto nepustí. Je to však zložité a priznám sa, že kľúč stále hľadám, pretože prepojenia existujú na viacerých úrovniach. Možno by to chcelo nejaký softvér, ktorý by piesne dokázal vyselektovať podľa melodických a textových fragmentov, no ja nie som technicky založená a také niečo by ma ani nebavilo. Mňa skôr zaujíma prvá fáza.

Zdá sa, že práca je pre vás určitým spôsobom poslaním. Zaujímala by ma vaša vízia do budúcnosti.

Práve minule som sa s niekým rozprávala o tom, čím som sa vlastne chcela stať. Keď som bola malá, snívala som o kariére klaviristky, neskôr som chcela byť veterinárka či záhradná architektka. Etnografia bola v podstate náhoda, a rómske piesne takisto. No zapáčili sa mi nielen esteticky, ale aj ľudsky. To, s akým neskutočným nasadením dokážu spievať aj rómske deti… Ak je to poslanie, mám pocit, že to nie ja som si ho našla. Ono si našlo mňa. Aj keď sa niekedy cítim vyčerpaná, čo súvisí aj so sociálnym rozmerom mojej činnosti, keď vidím dobré odozvy, viem, že to malo zmysel. Čo sa týka vízie do budúcnosti, mám ešte veľmi veľa materiálu, ktorý nebol nikde publikovaný. Možno by bolo dobré upratať ho a vytvoriť archív. To je môj cieľ.

Jana Belišová

Etnomuzikologička Jana Belišová (1965) vyštudovala etnológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Rómskej hudbe sa začala venovať už ako riaditeľka občianskeho združenia Žudro, v ktorom pôsobí dodnes. V jej skúmaní pokračuje v Ústave hudobnej vedy SAV, kde nastúpila v roku 2010. Je autorkou projektov ako Phurikane giľa (2002), afterPhurikane (2007) či Neve giľa (2007 – 2010). Jej najnovším etnomuzikologickým výskumom je projekt Šilalo paňori, ktorý sa venuje žalostným piesňam slovenských Rómov v kontexte životných príbehov.

Vladimíra Gahérová, Pravda, 24. 12. 2017

Najlepšie slovenské filmy roka 2017

January 6th, 2018
Z dokumentu
Z dokumentu Mareka Šulíka Ťažká duša
Zdroj: Filmtopia
Čiaru ani Únos v rebríčku Mateja Sotníka nenájdete.

Uplynulý rok bol pre slovenskú kinematografiu okázalo plodný. Správa o stave slovenskej audiovízie nám v ďalšom roku povie viac. Už dávnejšie však bolo jasné, že spočiatku naivne pôsobiaca predtucha riaditeľa Slovenského filmového ústavu Petra Dubeckého vyslovená na minulom odovzdávaní národných filmových cien Slnko v sieti, bola naplnená. Tamojší film pokoril prvýkrát v histórii samostatného Slovenska hranicu milión divákov.

V podstatnej miere to zapríčinila prekvapivo vysoká návštevnosť titulov ako Všetko alebo nič, Únos či Čiara. Posledný menovaný zožal úspech na festivale v Karlových Varoch, jeho kvality ocenili aj zahraniční kritici. Tento výber však upriamuje pozornosť aj na menej nápadné tituly, ktoré ale svojou kvalitou ďaleko prevyšujú tamojšie blockbustre.

Skoro všetky z nich zarezonovali na zahraničných filmových festivaloch, dokonca na tých najprestížnejších, akými sú tie v Cannes, Berlíne, Toronte či Rotterdame.

Špina

Špina Terezy Nvotovej mala svetové uvedenie v úvode roka na prestížnom festivale v Rotterdame. V slovenských kinách si ju pozrelo takmer 50 000 divákov. Snímka o diskrétnom násilí páchanom na ženách a stave slovenských psychiatrií je po všetkých stránkach vyzretým hraným debutom.

Křižáček

Adaptácia básne Jaroslava Vrchlického je nekonvenčnou road movie s pôsobivým vizuálnym prejavom. Křižáček je kontemplatívny historický film o otcovskom vyrovnávaní sa s odchodom dospelého dieťaťa. Ide o československú koprodukciu českého režiséra Václava Kadrnku.

Nina

Nina je doposiaľ najlepším filmom Juraja Lehotského. Precízna réžia, vyvážená forma, triezve autorské zámery. Cieli na akútny problém rozkladu inštitúcie rodiny. Lehotský so scenáristom Marekom Leščákom evidentne rozprávajú príbeh, ktorému perfektne rozumejú.

Magic moments

Na filmovej fakulte bratislavskej VŠMU sa formujú nové talenty. Snímku Martiny Buchelovej Magic moments nominoval významný festival v Toronte do súťaže krátkometrážnych filmov. Okrem remeselne zvládnutého prevedenia je u Buchelovej prítomná aj výrazná autorská vízia.

Mečiar

Tereza Nvotová je možno nový kinematografický zjav. V tomto roku stihla okrem absolvovania štúdia na pražskej FAMU filmom Špina uviesť do kín aj celovečerný dokument Mečiar. K politickej téme pristúpila Nvotová svojsky, optikou svojej individuálnej pamäte na búrlivé 90. roky.

Ťažká duša

Ďalší autorský dokument Mareka Šulíka z rómskeho prostredia už zreteľne referuje o prítomnosti nového dokumentárneho etnografa, ktorý citlivo rozumie špecifickému prostrediu a umne prevádza jeho poetiku do filmových obrazov.

Out

Základná premisa debutu Györgyho Kristófa by mohla pokojne otvárať sociálnu drámu. Príbeh Outu má však univerzálnejšie filozofické ambície. Out je road movie plná absurdného humoru odohrávajúca sa v nadupaných pobaltských lokáciách. Festival v Cannes ho tento rok uviedol v sekcii Un Certain Regard.

Piata loď

Iveta Grófová sfilmovala rovnomennú knihu Moniky Kompaníkovej, víťazný titul Anasoft litera z roku 2011. Príbeh o dvoch deťoch dospelejších než dospelí prináša vo filmovom spracovaní podobnú, no v rovnakej chvíli aj celkom odlišnú atmosféru magického realizmu. Piata loď vyhrala detskú súťaž Generation Kplus na februárovom Berlinale.

67. Berlinale

Matej Sotník

Očista piesňami

November 7th, 2017

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017

Režisér Marek Šulík: Radšej točím s chudobnými

October 31st, 2017
Marek Šulík
Marek Šulík počas nakrúcania filmu Ťažká duša.Autor: Filmtopia

Ťažká duša je popri filmoch Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia tretí dokument Marka Šulíka z prostredia rómskej komunity. Nepovažuje sa za etnofilmára, k téme sa dostal prirodzenou náhodou, vraj “ako hluchý k husliam”.

Čím vás príbehy Rómov oslovujú?

Jana Belišová ma v roku 2009 oslovila, aby som s ňou robil videodokumentáciu pre projekt – Nové Rómske piesne. Teraz, v rámci iného projektu Šilalo Paňori vzniklo okolo 650 hodín materiálu, ktorý má skôr etnomuzikologickú hodnotu, je to sčasti oralhistory, sčasti záznam tradičných spevov. Chodil som na výskumy a začali ma zaujímať konkrétne situácie, ľudia. Môj záujem sa teda netýka rómskeho etnika ako takého. Nevyhľadávam menšiny, zaujímajú ma situácie. Dôvod, prečo v tom pokračujem, je, že ľudia z vylúčených spoločenských skupín sú srdeční, majú toho materiálne málo, v tomto smere nemajú čo stratiť. Veľmi ich teší, keď sa s nimi niekto baví, natáča s nimi, čo filmárovi otvára cestu. Asi aj preto filmári radšej točia s chudobnými ako s bohatými. Rád by som natočil film o politikovi, no oni hrajú nepretržité divadlo, nevznikol by medzi nami transparentný, vyrovnaný vzťah.

O Rómoch panuje predstava, že sú prirodzení exhibicionisti, komedianti, umelci a radi sa predvádzajú. Je to tak?

Práve že nie sú. Vidieť to aj v prvej poviedke filmu. Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie. Mladší syn bol v puberte, otravovalo ho, že ho prenasledujeme s kamerou. V druhej poviedke vystupujú dlhoroční kamaráti Jany Belišovej, tam bola situácia iná, dvere do domu nám otvárajú kontinuálne už niekoľko rokov.

Nelákalo vás dať niektoré postavy do kontextu s filmami Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia?

Nie. Chcem, aby si všetci pozreli všetky tri filmy. (smiech) Ťažká duša je taký čudný film. Na začiatku bol zámer ísť tam a zaznamenať starodávne piesne, vzácnych ľudí, ktorí si ich ešte pamätajú. Chceli sme, aby vznikla kniha, spevník, etnomuzikologické videá. Nešiel som tam so zámerom točiť celovečerný film. Tri roky sme robili v osadách výskumné rešerše, nahrávali sme a počas toho som si vytypoval príbehy, kde najlepšie fungoval prenos hudby na ďalšiu generáciu alebo, naopak, nefungoval. Okrem toho som hľadal otvorených ľudí, humor, drámu. To, čo sa vo filme deje, sú do veľkej miery náhody, aj keď by sa možno zdalo, že situácie sme inscenovali. Je to síce druh elementárnej inscenačnej metódy, no situácie sme vymýšľali na mieste, neboli pripravené scenáristicky, mal som len rámec.

Bol zámer vyzdvihnúť špecifiká rómskej komunity?

Nebol to zámer, prirodzene to vyplýva z toho, že Rómovia sú segregovaní a väčšinová spoločnosť ich nie je ochotná prijať alebo ich vníma stereotypne. Sú osamotení. Bolo napríklad zaujímavé zistiť, že hoci sa Tomáš z prvej poviedky chce venovať hudbe, v škole na hodiny hudobnej výchovy nechodí. Má k nej totiž vlastný vzťah, ktorý na hodinách nie je úplne naplnený.

Práve spomínaný prvý príbeh ma zaujal najviac. Vedeli ste vopred, že synovia s odcestovaným otcom komunikujú cez Skype?

Keď sme prvýkrát navštívili ich rodinu ešte počas výskumu, všetci boli doma, aj otec, ktorý pracuje v Anglicku. Vtedy bol v zahraničí jeho brat Sergej. Čo ma zaujalo a je krásne, že cez Skype fungujú v pravom zmysle. Využívajú ho na to, aby si sprítomnili človeka, ktorý je vzdialený aj tisícky kilometrov a nemusia sa spolu ani rozprávať. On tam sedí, vypije si kávičku, prehodia pár viet, niečo zahrá na gitare, mama odbehne umyť riad. Je milé, ako inovatívne Skype používajú, presne tak, ako sa má. Nielen na rozhovor, ale na sprítomnenie človeka. Keď sme prišli natáčať, Tomášov otec už pracoval v Anglicku, zaujalo ma, že chlapec túži hrať ako jeho otec, no ten ho nemôže učiť, preto chodí na gitaru do zušky. Celé sa to pekne spontánne vyvinulo.

Vo filme sa komunikuje v rómčine. Vedeli ste pri natáčaní, o čom sa rozprávajú, alebo ste rozbalili mačku vo vreci až v strižni?

Na natáčaní som im nadhodil, o čom by sa asi tak mohli baviť. Pár slovenských slov v rozhovore zachytíte, no porozumel som, o čom sa rozprávali, až keď nám priniesli slovenské preklady. Vtedy som žasol nad tým, že riešia to isté ako my. Tá škrupina stereotypov sa vo mne porušila, hoci som sa nepovažoval za človeka, ktorý nejaké stereotypné predstavy má. Asi sa im naozaj nedá úplne vyhnúť.

Naozaj je spev bežnou súčasťou ich života?

Ďalšia vec, na ktorú som pri natáčaní prišiel, je, že Rómov nedokážeme úplne spoznať. Možno zaspievali iba pre filmárov. Neviem, ako to naozaj je, no evidentne tie pesničky poznajú od rodičov. Spievajú na oslavách, narodeninách, dokonca keď chodia ku hrobom, aj po rokoch, celá rodina si tam spolu zaspieva. Sú teda situácie, keď sa hudba prenáša spontánne.

Teší ich, že sa o ich kultúru zaujímame? Sú na ňu hrdí?

Cítiť to. Vyhraňujú sa, je v tom taký komický nacionalizmus. Aj medzi nimi je hašterivosť typu my to hráme takto, vy takto. Majú svoje vlastné hudobné vzory. Existuje kapela Gipsy Koro, ktorú na východe všetci zbožňujú. Ešte za komunizmu si kúpili „synťáky“ a začali na nich hrať halgató, čo je na jednej strane hrozné, pretože to umŕtvuje tradičný akustický rozmer tejto hudby, no Rómov to fascinuje, a keď si zakladajú kapely, chcú hrať ako Gipsy Koro.

Ako vnímajú populárnu hudbu?

Mladí ľudia majú veľmi radi rap, hiphop alebo veselé disko, no vplyv vonkajšej hudby na tú ich je úplne minimálny. Svoju hudbu majú radi v akomkoľvek predvedení, akustickom, elektronickom, nevšimol som si, že by tam niekto počúval Haberu alebo Žbirku.

Ťažká duša, Cigarety a pesničky, Zvonky šťastia, ktorý z nich máte najradšej?

Každý je iný. Na Cigaretách a pesničkách mám veľmi rád spontánnosť. So spolurežisérkou Janou Bučko sme sa snažili do filmu preniesť energiu, celý vznikol z radosti. Na výskume sme počúvali CD After Purikane, veľmi sa nám to páčilo, a keď som zistil, že idú nahrávať nový album, povedal som si, že je to jedinečné a musíme o tom natočiť film. Zvonky šťastia boli zas pokus vyrovnať sa s ťažkou situáciou, ktorú sme videli v osadách. Riešili sme, ako by sa to mohlo zmeniť. Pokúsili sme sa nájsť Rómov, ktorí majú v sebe energiu a sú schopní nejakej premeny, čo sa nám podarilo. Oni ten život skutočne chcú zmeniť.

Čo je pre vás ako dokumentaristu kľúčové?

V istom období som úplne prestal natáčať filmy a začal som intenzívne strihať, pretože som zistil, že nemôžem točiť pre televíziu tak, že sa s niekým vidím raz, prídem k nemu domov a chcem, aby mi o sebe všetko povedal. Tak to nejde, je to nefér. Bez vzťahu to pre mňa nemá cenu. Keď som robil film o hudobnom skladateľovi Romanovi Bergerovi, rok a pol sme sa rozprávali a stretávali, až potom som pustil kameru. Nevedel by som napríklad natočiť ani taký film, ako je Kauza Cervanová, pretože je pre mňa dôležité nájsť s protagonistom spoločnú reč.

Prečo je krstným otcom filmu práve Dušan Hanák?

Jana Belišová občas vezme na výskum aj ľudí, ktorých zaujíma téma a chcú sa ísť pozrieť. Tak bol s nami dvakrát aj Dušan Hanák, ktorý fotí a jeho večná téma sú ľudia z okraja spoločnosti. Bolo to veľmi pekné, počas dlhej cesty z Bratislavy do osád sme sa mohli rozprávať o tom, ako točil ten-ktorý film alebo ako sa dostal k Rómom v Ružových snoch. Dozvedel som sa historky, ktoré nerozpráva bežne na hodinách v škole. Keď sme prišli k Mižigarovcom (rodina z prvej poviedky, pozn. red.), kde bol práve otec doma a zahral nám na gitare, veľmi sofistikovane, nerómsky, Hanák si požičal jednu z gitár a zahrali si spolu. Na krste nám potom zahral tiež, čo bolo veľmi pekné. Päť rokov ma učil dokumentárny film, takže to bola pre mňa osobná pocta.

Roberta Tóthová, Pravda, 30. 10. 2017