facebook twitter myspace vimeo youtube

Rómski súrodenci Ďuďovci: Vidia svetlo aj tam, kde gádžo len tmu

October 7th, 2015

Bojovať s predsudkami a k tomu byť ešte aj hendikepovaný, to je nesmierne ťažká životná situácia. Ale nie bezvýchodisková, ak sa viete postaviť k životu s optimizmom. Rómski súrodenci Martina a Fero Ďuďovci sú nevidiaci a čiastočne ochrnutí, ale svojim entuziazmom sú inšpiráciou aj pre zdravých muzikantov.

Rómska hudba je divoká, spontánna a nespútaná. Nedá sa len tak skrotiť, a každý “gádžo”, ktorý sa snažil pracovať s rómskymi hudobníkmi vie, že si nenechajú rozkazovať. Majú svoje postupy, lyriku, frázovanie a svojský prístup k umeniu. Hudba z nich vychádza prirodzene, znamená pre nich nesmierne veľa a predstavuje prirodzenú súčasť ich existencie. Radosť z okamžikov a nárek nad neľahkým osudom vedia najlepšie vyjadriť Rómovia cez hudbu.


Plačlivý folklór

Súrodencov Ďuďovcov, ktorí pochádzajú z obce Soľ v okrese Vranov nad Topľou, objavila etnologička Jana Belišová pri hľadaní autentického folklóru. Už v tej dobe presadzovala túto myšlienku do svojho projektu Phurikane Giľa (premenlivá koncertná zostava spevákov pochádzajúcich zo slovenských rómskych osád – vznikla v roku 2002), v ktorom chcela zaznamenať staré plačlivé rómske piesne. Miestni jej odporučili jednu rodinu, ktorou súčasťou boli aj František a Martina.

Obaja boli nevidiaci a ťažko zdravotne ochrnutí. Janu Belišovú hneď očaril ich precítený a nepoškvrnený spev. Ďuďovci sa tak stali súčasťou triptychu starodávnych žalostných piesní a vďaka tomuto projektu sa o nich dozvedel aj okolitý svet. Dovtedy spievali iba v domácom prostredí, takto dostali možnosť vystupovať v rámci projektu After Phurikane na festivale Pohoda a začali ich pozývať aj na ďalšie koncertné podujatia.

Ďuďovci spievajú odmalička, rómske pesničky ich naučila stará mama. Tento koníček nebol len spôsob ako preklenúť stereotypný spôsob dňa, ale aj snaha o vyjadrenie sa a nájdenie svojej identity. Charakterizuje ich zaujímavo posadený hlas s krásnym zafarbením, neuveriteľná súhra v spoločných duetách a predovšetkým prirodzený talent.

Okrem tohto projektu spievajú Ďuďovci aj v miestnej kapele Gipsy terni čhajori. Tým, že František inklinuje k romantickej sfére života, obľubuje sladké aranžmány rom popu, ku ktorým píše vlastné texty o Bohu, láske, druhých ľuďoch a vlastnom osude. A práve ten majú ťažší než ktokoľvek iný, no nesťažujú sa, v čom im pomáha aj ich silný optimizmus: “Sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako my, čo nemajú ruky, nohy. A my im ukazujeme našu silu,” tvrdia svorne.

Napriek tomu, že sú odkázaní na pomoc druhých, nerezignovali, ale žijú naplno. Vydávajú albumy a ročne odohrajú v priemere šesťdesiat koncertov. Práve na živé vystúpenia sa súrodenci tešia najviac a poctivo sa na ne pripravujú. Fero každý jeden koncert prežíva v absolútnej nirváne a nemusí byť ani na veľkom stagei. Je rovnaký, či spieva svojim priateľom alebo náhodným zvedavcom. Na margo toho František hovorí: ” Cítim všetko, čo od publika môžem očakávať. A ja im chcem ukázať, že aj človek, čo nevidí a nevie chodiť, niečo vie.”

Keď sa po prvýkrát predstavili v Bratislave, čo predstavovalo 460 kilometrov od ich domova, museli bojovať s trémou. Dnes sú už ostrieľanejší a za sebou majú početné skúsenosti.  Prednedávnom sa predstavili na poľskom festivale Crossroads Krakow, kde boli takí skvelí, že sa im prišla jedna návštevníčka pokloniť. A tieto pracovné výlety sú pre nich tou najlepšou terapiou. Radi prídu podľa svojich možností zaspievať všade tam, kde ich pozvú. Po veľmi dlhom čase sa opäť predstavia v Bratislave, a to desiateho októbra v priestoroch DK Ružinov pri príležitosti Festivalu perkusií – World of the Drums 2015. Ich spev bude sprevádzať gitara.

Vstupenky:  Predpredaj.sk

Foto: Jana Belišová

Daniel Hevier ml., hudba.sk, 02. 10. 2015

Na horúčavy je dobrý Bašavel v Starej tržnici

August 16th, 2015

Na festivale rómskej hudby premietajú aj rómske filmy

Festival / Stará tržnica, Bratislava, nedeľa 12.00 – 22.00

Deti z chudobných osád milujú známeho tanečníka Laca Cmoreja. Že by mohol byť jedným z nich, je jasné zakaždým, keď si s nimi zatancuje. „Ujo Laco, vy ste väčší Cigán ako my!“ – hovorievajú mu a on sa vôbec nebráni, dokonca vraj cíti, že nejaké pradávne cigánske korene musí mať, i keď farba jeho pokožky tomu nenasvedčuje.

Venuje sa im, robí to rád, chystá sa medzi nich aj v nedeľu na workshop s tanečnou skupinou CreDance. Môžete byť pri tom – v bratislavskej Starej tržnici oslavuje nadácia Divé maky desiate výročie a opäť usporiadala Cigánsky bašavel.

Program sa začína už na obed, bude výtvarný, hudobný, cirkusový aj bábkarský workshop, literárny klub aj škola rómskej kuchyne s kuchárskou šou. Popoludní vystúpia mladí rómski hudobníci, nové talenty a prídu viacerí hostia.

Spojenie folku s world music a takzvaného rom´n´rollu sľubuje úspešná česká kapela Terne Čhave, tradičné rómske rytmy s rockovými dajú dokopy kapely Para a Sendreiovci.

img_5020_r7076_res.jpg
Tanečníka Laca Cmoreja (v strede) rómske deti milujú. Pravidelne sa im venuje aj
na Cigánskom bašaveli. Na snímke počas vystúpenie s rómskymi tanečníkmi.

 

Organizátori tentoraz zaradili do programu aj zaujímavú filmovú produkciu. Premietnu tri dokumenty s rómskou tematikou – Cigáni idú do volieb režiséra Jara Vojteka a Cigarety a pesničky so Zvonkami šťastia v réžii Marka Šulíka a Jany Bučkovej.

„Počas nakrúcania som mala trochu strach, aby hlavní hrdinovia nevyzneli smiešne a hlúpo,“ spomína si na vznik dokumentu Zvonky Šťastia etnomuzikologička Jana Belišová. Produkovala ho a zo skúseností vie, že niečo podobné by sa mohlo ľahko stať a nikto by to tak nechcel.

 

 

Režisérska dvojica si totiž vymyslela koncept filmu ako dokumentárnu hru. Roman a Mariena ako bratranec a sesternica popri každodennom živote s rodinami v osade nacvičujú spolu pesničky z repertoáru svojich idolov – prepožičiavajú si identitu Karla Gotta a Darinky Rolincovej.

Jedného dňa sa rozhodnú naspievať ich obľúbený spoločný hit. Nahrajú ho a pošlú spolu s vlastným videoklipom na DVD rovno slávnym celebritám. Tvorcovia dali kameru do rúk aj priamo protagonistom, vďaka čomu sa vo filme objavili naozaj silné momenty.

„Tak ako sa film postupne formoval a strihal, bola som napokon veľmi milo prekvapená,“ hovorí Belišová. Napriek tomu, že išlo o vtip, režiséri dokázali do filmu dostať vážne veci a jeho hrdinovia nestratili dôstojnosť.

Eva Andrejčáková, SME, 15. 8. 2015

Cigarety a pesničky v Brne

February 10th, 2015

Filmový čtvrtek: Cigarety a písničky

Cigarety_a_pesnicky_MRK

Vo štvrtok 19. februára 2015 o 19:00 bude v Brne uvedený film Mareka Šulíka a Jany Bučky Cigarety a pesničky. Po premietaní bude nasledovať debata s etnomuzikologičkou Mgr. Janou Belišovou, PhD., autorkou projektu.

Usporiadateľ: Muzeum romské kultury
Miesto konania: Moravská zemská knihovna, konferenčná sála

Ďakujem, že ste si ma vypočuli

July 10th, 2014

Vo februári zomrel Béla Pokuta, veľký, hoci nedocenený a širšiemu publiku prakticky neznámy spevák súboru afterPhurikane. Žil a spieval úplne nadoraz.

Narodil sa v roku 1957, pravdepodobne v obci Žehra. K hudbe sa dostal cez mamu a babku, ktoré spievali staré rómske piesne. Mal ženu a deti, ale nakoniec zostal sám. Keď bol mladší, istý čas strávil aj vo väzení za to, že so svojimi kumpánmi vykradol stánok. Po roku 1990 nemal žiadnu stálu robotu a pretĺkal sa životom. Mal problémy s alkoholom, na ktorý si zarábal všelijakými pomocnými prácami.
Bélov život sa zmenil v roku 2001, keď ho etnomuzikologička Jana Belišová objavila v nachudobnejšiej časti Žehry, ktorá sa volá Dreveník. Zaspieval im asi desať piesní, dve z nich – Šilalo paňori a Soven, čhave, soven – sa nakoniec ocitli na prvom cédečku Phurikane giľa z roku 2002. Tam sme prvýkrát počuli smutný hlas Bélu Pokutu. „Tak sme ho celý čas poznali. Bol smutný a veľmi pekne spieval,“ vybavuje si ich prvé stretnutie Jana.
Združenie rómskych hudobníkov, ktoré dala Jana Belišová dohromady v roku 2003 prvýkrát – ešte ako Phurikane giľa – vystúpilo na festivale Pohoda. Medzi nimi bol aj Béla Pokuta, ktorého si diváci hneď obľúbili za jeho skromný a zároveň oduševnený prejav. V roku 2007 založila Jana projekt afterPhurikane, ktorý čarovným spôsobom prepojil rómsky folklór s klasický vzdelanými hudobníkmi, violončelistom Jozefom Luptákom a akordeonistom Borisom Lenkom a africkým perkusionistom Thierrym Ebamom. Jeho pevnou súčasťou bol aj Béla, ktorý svojím zjavom a speváckym výrazom poslucháčom pripomenul legendárneho Toma Waitsa.

Zvláštny smútok, dobré srdce
„Nebol som si istý, či chcem hrať s amatérmi. Prišiel som na skúšku a prvýkrát som počul spievať Bélu. Normálne som sa rozplakal,“ spomína na prvé stretnutie s Bélom Pokutom Boris Lenko a dodáva: „Nebol to žiadny profesionál, ale po hudobnej stránke s ním nebol žiadny problém. Nepamätám si, že by sa nechal akokoľvek počas koncertu vykoľajiť. Aj keď veľa pil, vždy sa vedel koncentrovať na svoj výkon.“ Podľa Borisa mal jeho prejav neuveriteľnú hĺbku. „My profesionáli, ktorí o hudbe rozmýšľame a špekulujeme, to v sebe už nemáme. Béla nemal žiadne hudobné vzdelanie, všetko to z neho prirodzene vychádzalo, ani nad tým nerozmýšľal. A to bolo na ňom krásne.“
Jozef Lupták sa s Bélom stretol prvýkrát na Pohode, ale bližšie sa spoznali až na sústredení afterPhurikane v Slavkove. Béla bol podľa neho nielen skvelým spevákom, ale aj výborným performerom. „Keď mal dobrú náladu, tak sa na pódiu rád aj predvádzal. Najsilnejšie mi však zostali v mysli chvíle, keď sme si hrali sami dvaja. Ja som mu hral na violončele, on mi spieval. Béla bol zložitý človek, mal v sebe zvláštny smútok a mal dobré srdce,“ dodáva Jozef Lupták.
Kapelový život s Bélom nebol bez problémov. Boris Lenko, Jozef Lupták a Thierry Ebam ho museli strážiť, pretože keď si vypil, bol nepredvídateľný: „Raz v Ghente mu dali členovia kapely Gypsy.cz borovičku, stratil sa nám a keď sme ho potom našli, do štvrtej ráno mi každých 20 minút klopal na izbu v hoteli a pýtal pivo a cigarety.“ Bélu vtedy našli pri zadnom vchode do koncertnej sály v spoločnosti éterických belgických hipisáčok. Ony mu dávali fajčivo a pitie, on im spieval.
O súbore afterPhurikane vznikol pozoruhodný dokumentárny fim Cigarety a pesničky režiséra Mareka Šulíka, ktorý počul Bélu Pokutu prvýkrát spievať v Zrkadlovom háji. „Bol som pod pódiom so svojím synom, Béla sa pred nás postavil a spieval. Bolo to dojemné, smutné a zároveň, vďaka jeho oblečeniu a vážnemu výrazu aj trochu komické – obsiahol všetky emócie,“ hovorí Šulík. Počas nakrúcania filmu býval u Bélovej švagrinej v Žehre, zatiaľ čo spevák býval vo vedľajšom dome. „Bol to veľmi milý človek, spriatelili sme sa, veľa sme sa rozprávali. Keď sme išli do Slavkova točiť, obliekol si biele sako a lakovky. Tam však bola zima a on už nemal nič na seba. Tak som mu požičal mikinu, v ktorej potom vystupuje vo filme.“

Kedy bude zastávka?
V posledných dvoch rokoch života už na tom nebol veľmi dobre. Bolel ho žalúdok, keď niečo zjedol, tak hneď zvracal, čo viacerí z jeho okolia dávali do súvisu s pitím a fajčením. Skutočnou príčinou však bola rakovina. Koncom minulého roku mu museli vyoperovať polovicu žalúdka. Keď ho v decembri minulého roka prepustili, ešte stihol koncert afterPhurikane na Levočskom fóre. Bolo to jeho posledné vystúpenie. Po ňom zaľahol do postele a už z nej nevstal. Zomrel vo veku 57 rokov iba niekoľko dní pred svojimi narodeninami.
Jana Belišová sa o jeho smrti dozvedela až neskôr. „Asi mu bolo oveľa horšie, než sme si vedeli predstaviť,“ hovorí o posledných mesiacoch jeho života Jana, podľa ktorej bol tento súbor pre Bélu všetkým: „Lekári ho nútili, aby zostal ležať v nemocnici. On, že v žiadnom prípade, lebo má turné s Janou Kirschner!“ Nevymýšľal si. Turné s Janou Kirschner afterPhurikane skutočne absolvovali. „Bol to človek-zázrak,“ hovorí o Bélovi Jana Kirschner. „Od chvíle, keď sa postavil na pódium a začal spievať, to človeka zasiahlo rovno do srdca. Keď sme ho počuli spievať prvýkrát, Eddie aj ja sme sa spontánne rozplakali. Bolo to na Koncerte pre všímavých, ktorý organizovala Pohoda.“
Po jeho smrti je budúcnosť afterPhurikane neistá. „Poprosil som Janu, aby našla nového Bélu, aby to mohlo pokračovať, ale Jana mi povedala, že taký človek sa nedá nájsť, taký sa dá len stretnúť, ale neviem či sa dá takýto človek nahradiť,“ dodáva smutne Boris Lenko.
Napriek smútku sa v hlavách Bélových priateľov vynárajú rôzne zábavné historky, ktoré vyplývali z toho, že Béla Pokuta prežil skoro celý život v chudobnej rómskej osade, nerozumel zákazom a o živote za hranicami jeho dediny mal len matné potuchy. „Keď sme leteli lietadlom do Švajčiarska, tak sa ma Béla asi v polovici cesty pýtal, kedy bude zastávka, že by si rád zapálil. Predstavila som si, že lietadlo vo vzduchu zastane, Béla si otvorí okienko a pofajčí si.“
Béla Pokuta bol človek skromný a pokorný. „Jeho jednoduchá reč bola priam obradná.“ Spomína Jana Belišová. „Každú prosbu začínal formulkou: ,Janka, prosím ťa, buď taká láskavá, nemohla by si, prosím ťa…‘” Na prvom cédečku Phurikane giľa ukončil Béla pieseň Soven, čhave slovami: „Ďakujem, že ste si ma vypočuli.”

 

Juraj Kušnierik, Peter Bálik, .týždeň, 11. máj 2014

Zvonky šťastia na American Online Film Awards

April 30th, 2014

Zvonky šťastia vybrali na festival American Online Film Awards1. – 14. mája 2014 si diváci môžu film pozrieť na chránenej platforme a hlasovať zaň. Spomedzi desiatich finalistov s najvyšším počtom bodov vyberie odborná porota v decembri víťazov v jednotlivých kategóriách, ktorí si prídu do New Yorku prevziať ceny – American Online Film Awards.