facebook twitter myspace vimeo youtube

Posts Tagged ‘Jana Belišová’

Šilalo Paňori. Studená vodička v bratislavskom Artfore

Thursday, March 15th, 2018

Srdečne vás pozývame na prezentáciu etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička spojenú s autorským čítaním z knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a s premietaním ukážok z dokumentačných videí.
Večer v bratislavskom kníhkupectve Artforum zároveň ukončí výstavu fotografií Leny Kušnierikovej nafotených počas projektu. 20. 3. 2018 o 19.00.
Čítanie: Zuzana Mojžišová, spev rómskych piesní: Juraj Adamuščin, Jana Belišová
Viac informácií na medziknihami.sk.

 

Anasoft litera uvádza: Zuzana Mojžišová

Tuesday, March 6th, 2018

Srdečne pozývame na autorské čítanie z knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom spojené s prezentáciu etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička do košického Kina Úsmev 6. 3. 2018 o 19.00 v rámci programu Anasoft litera uvádza.

Moderuje etnografka Jana Belišová a spolu s Jurajom Adamuščinom aj zaspieva pár rómskych piesní.

Počas večera budú premietnuté ukážky z dokumentačných videí.

 

Hlavný partner projektu: Fond na podporu umenia

 

Režisér Marek Šulík: Radšej točím s chudobnými

Tuesday, October 31st, 2017
Marek Šulík
Marek Šulík počas nakrúcania filmu Ťažká duša.Autor: Filmtopia

Ťažká duša je popri filmoch Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia tretí dokument Marka Šulíka z prostredia rómskej komunity. Nepovažuje sa za etnofilmára, k téme sa dostal prirodzenou náhodou, vraj “ako hluchý k husliam”.

Čím vás príbehy Rómov oslovujú?

Jana Belišová ma v roku 2009 oslovila, aby som s ňou robil videodokumentáciu pre projekt – Nové Rómske piesne. Teraz, v rámci iného projektu Šilalo Paňori vzniklo okolo 650 hodín materiálu, ktorý má skôr etnomuzikologickú hodnotu, je to sčasti oralhistory, sčasti záznam tradičných spevov. Chodil som na výskumy a začali ma zaujímať konkrétne situácie, ľudia. Môj záujem sa teda netýka rómskeho etnika ako takého. Nevyhľadávam menšiny, zaujímajú ma situácie. Dôvod, prečo v tom pokračujem, je, že ľudia z vylúčených spoločenských skupín sú srdeční, majú toho materiálne málo, v tomto smere nemajú čo stratiť. Veľmi ich teší, keď sa s nimi niekto baví, natáča s nimi, čo filmárovi otvára cestu. Asi aj preto filmári radšej točia s chudobnými ako s bohatými. Rád by som natočil film o politikovi, no oni hrajú nepretržité divadlo, nevznikol by medzi nami transparentný, vyrovnaný vzťah.

O Rómoch panuje predstava, že sú prirodzení exhibicionisti, komedianti, umelci a radi sa predvádzajú. Je to tak?

Práve že nie sú. Vidieť to aj v prvej poviedke filmu. Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie. Mladší syn bol v puberte, otravovalo ho, že ho prenasledujeme s kamerou. V druhej poviedke vystupujú dlhoroční kamaráti Jany Belišovej, tam bola situácia iná, dvere do domu nám otvárajú kontinuálne už niekoľko rokov.

Nelákalo vás dať niektoré postavy do kontextu s filmami Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia?

Nie. Chcem, aby si všetci pozreli všetky tri filmy. (smiech) Ťažká duša je taký čudný film. Na začiatku bol zámer ísť tam a zaznamenať starodávne piesne, vzácnych ľudí, ktorí si ich ešte pamätajú. Chceli sme, aby vznikla kniha, spevník, etnomuzikologické videá. Nešiel som tam so zámerom točiť celovečerný film. Tri roky sme robili v osadách výskumné rešerše, nahrávali sme a počas toho som si vytypoval príbehy, kde najlepšie fungoval prenos hudby na ďalšiu generáciu alebo, naopak, nefungoval. Okrem toho som hľadal otvorených ľudí, humor, drámu. To, čo sa vo filme deje, sú do veľkej miery náhody, aj keď by sa možno zdalo, že situácie sme inscenovali. Je to síce druh elementárnej inscenačnej metódy, no situácie sme vymýšľali na mieste, neboli pripravené scenáristicky, mal som len rámec.

Bol zámer vyzdvihnúť špecifiká rómskej komunity?

Nebol to zámer, prirodzene to vyplýva z toho, že Rómovia sú segregovaní a väčšinová spoločnosť ich nie je ochotná prijať alebo ich vníma stereotypne. Sú osamotení. Bolo napríklad zaujímavé zistiť, že hoci sa Tomáš z prvej poviedky chce venovať hudbe, v škole na hodiny hudobnej výchovy nechodí. Má k nej totiž vlastný vzťah, ktorý na hodinách nie je úplne naplnený.

Práve spomínaný prvý príbeh ma zaujal najviac. Vedeli ste vopred, že synovia s odcestovaným otcom komunikujú cez Skype?

Keď sme prvýkrát navštívili ich rodinu ešte počas výskumu, všetci boli doma, aj otec, ktorý pracuje v Anglicku. Vtedy bol v zahraničí jeho brat Sergej. Čo ma zaujalo a je krásne, že cez Skype fungujú v pravom zmysle. Využívajú ho na to, aby si sprítomnili človeka, ktorý je vzdialený aj tisícky kilometrov a nemusia sa spolu ani rozprávať. On tam sedí, vypije si kávičku, prehodia pár viet, niečo zahrá na gitare, mama odbehne umyť riad. Je milé, ako inovatívne Skype používajú, presne tak, ako sa má. Nielen na rozhovor, ale na sprítomnenie človeka. Keď sme prišli natáčať, Tomášov otec už pracoval v Anglicku, zaujalo ma, že chlapec túži hrať ako jeho otec, no ten ho nemôže učiť, preto chodí na gitaru do zušky. Celé sa to pekne spontánne vyvinulo.

Vo filme sa komunikuje v rómčine. Vedeli ste pri natáčaní, o čom sa rozprávajú, alebo ste rozbalili mačku vo vreci až v strižni?

Na natáčaní som im nadhodil, o čom by sa asi tak mohli baviť. Pár slovenských slov v rozhovore zachytíte, no porozumel som, o čom sa rozprávali, až keď nám priniesli slovenské preklady. Vtedy som žasol nad tým, že riešia to isté ako my. Tá škrupina stereotypov sa vo mne porušila, hoci som sa nepovažoval za človeka, ktorý nejaké stereotypné predstavy má. Asi sa im naozaj nedá úplne vyhnúť.

Naozaj je spev bežnou súčasťou ich života?

Ďalšia vec, na ktorú som pri natáčaní prišiel, je, že Rómov nedokážeme úplne spoznať. Možno zaspievali iba pre filmárov. Neviem, ako to naozaj je, no evidentne tie pesničky poznajú od rodičov. Spievajú na oslavách, narodeninách, dokonca keď chodia ku hrobom, aj po rokoch, celá rodina si tam spolu zaspieva. Sú teda situácie, keď sa hudba prenáša spontánne.

Teší ich, že sa o ich kultúru zaujímame? Sú na ňu hrdí?

Cítiť to. Vyhraňujú sa, je v tom taký komický nacionalizmus. Aj medzi nimi je hašterivosť typu my to hráme takto, vy takto. Majú svoje vlastné hudobné vzory. Existuje kapela Gipsy Koro, ktorú na východe všetci zbožňujú. Ešte za komunizmu si kúpili „synťáky“ a začali na nich hrať halgató, čo je na jednej strane hrozné, pretože to umŕtvuje tradičný akustický rozmer tejto hudby, no Rómov to fascinuje, a keď si zakladajú kapely, chcú hrať ako Gipsy Koro.

Ako vnímajú populárnu hudbu?

Mladí ľudia majú veľmi radi rap, hiphop alebo veselé disko, no vplyv vonkajšej hudby na tú ich je úplne minimálny. Svoju hudbu majú radi v akomkoľvek predvedení, akustickom, elektronickom, nevšimol som si, že by tam niekto počúval Haberu alebo Žbirku.

Ťažká duša, Cigarety a pesničky, Zvonky šťastia, ktorý z nich máte najradšej?

Každý je iný. Na Cigaretách a pesničkách mám veľmi rád spontánnosť. So spolurežisérkou Janou Bučko sme sa snažili do filmu preniesť energiu, celý vznikol z radosti. Na výskume sme počúvali CD After Purikane, veľmi sa nám to páčilo, a keď som zistil, že idú nahrávať nový album, povedal som si, že je to jedinečné a musíme o tom natočiť film. Zvonky šťastia boli zas pokus vyrovnať sa s ťažkou situáciou, ktorú sme videli v osadách. Riešili sme, ako by sa to mohlo zmeniť. Pokúsili sme sa nájsť Rómov, ktorí majú v sebe energiu a sú schopní nejakej premeny, čo sa nám podarilo. Oni ten život skutočne chcú zmeniť.

Čo je pre vás ako dokumentaristu kľúčové?

V istom období som úplne prestal natáčať filmy a začal som intenzívne strihať, pretože som zistil, že nemôžem točiť pre televíziu tak, že sa s niekým vidím raz, prídem k nemu domov a chcem, aby mi o sebe všetko povedal. Tak to nejde, je to nefér. Bez vzťahu to pre mňa nemá cenu. Keď som robil film o hudobnom skladateľovi Romanovi Bergerovi, rok a pol sme sa rozprávali a stretávali, až potom som pustil kameru. Nevedel by som napríklad natočiť ani taký film, ako je Kauza Cervanová, pretože je pre mňa dôležité nájsť s protagonistom spoločnú reč.

Prečo je krstným otcom filmu práve Dušan Hanák?

Jana Belišová občas vezme na výskum aj ľudí, ktorých zaujíma téma a chcú sa ísť pozrieť. Tak bol s nami dvakrát aj Dušan Hanák, ktorý fotí a jeho večná téma sú ľudia z okraja spoločnosti. Bolo to veľmi pekné, počas dlhej cesty z Bratislavy do osád sme sa mohli rozprávať o tom, ako točil ten-ktorý film alebo ako sa dostal k Rómom v Ružových snoch. Dozvedel som sa historky, ktoré nerozpráva bežne na hodinách v škole. Keď sme prišli k Mižigarovcom (rodina z prvej poviedky, pozn. red.), kde bol práve otec doma a zahral nám na gitare, veľmi sofistikovane, nerómsky, Hanák si požičal jednu z gitár a zahrali si spolu. Na krste nám potom zahral tiež, čo bolo veľmi pekné. Päť rokov ma učil dokumentárny film, takže to bola pre mňa osobná pocta.

Roberta Tóthová, Pravda, 30. 10. 2017 

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017

Rozhovor s Janou Belišovou v Rádiu Patria

Monday, October 2nd, 2017

Jana Belišová bola 1. 10. 2017 hostkou v národnostnom magazíne Rádia Patria. Záznam rozhovoru o zbere rómskych piesní, ako aj o najnovšom projekte Šilalo paňori si môžete vypočuť tuto: http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1554/760952