facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘Šilalo paňori’ Category

Piesne plné popola

Monday, January 15th, 2018

Príbehy sprevádzajú ľudí odnepamäti. Možno v nich nájsť dobro, zlo, radosť i žiaľ, sú o láske, odchádzaní či hľadaní šťastia. Niektorí ich vkladajú do rozprávok, Rómovia do piesní.

Takmer tri roky chodila etnografka Jana Belišová po rómskych osadách na východnom Slovensku. Pre svoj projekt Šilalo paňori (Studená vodička) zbierala príbehy ľudí ukryté v starodávnych smutných piesňach. „Rómovia žili aj v minulosti vylúčení na okraj spoločnosti. Hudba im pomáha prežiť v ťažkých podmienkach, zbližuje ich, je pre nich terapiou. Bez hudby a piesní by sa im v zabudnutých osadách žilo ešte oveľa ťažšie. Nezanechávajú po sebe materiálne stopy, ale zostávajú po nich silné príbehy, do piesní pretavené ťažké životné skúsenosti.“

Rómovia silno prežívajú všetko, čo sa okolo nich deje. Radosť, smiech, smútok i žiaľ, všetko vyjadrujú veľmi intenzívne. Také sú aj ich piesne. Živelné, strhujúce, srdcervúce. Pre Rómov sú zároveň zdrojom spomienok. Zakaždým, keď spievajú, spomienky sa vynárajú a oni ich opäť prežívajú. Starodávne, smutné piesne sa volajú halgató. Sú to pomalé, ťahavé piesne o láske, bolesti, odchádzaní. O chvíľach, ktoré je treba odplakať, odsmútiť, aj odspievať.

„Mnohé piesne sú veľmi intímne, je v nich nesmierna sila,“ hovorí Jana Belišová. „Od Rómov by sme sa mohli učiť otvoriť sa, vyjadriť svoje emócie. My naše smútky potláčame, málo o nich hovoríme. Rómovia ich vyplačú, vyrozprávajú, vyspievajú.“ Keď Rómovia spievajú, sú veľmi autentickí. Nedokážu sa štylizovať, ich spev vychádza z hĺbky srdca a duše. „Do svojej hudby sa neuveriteľne vložia. Halgató sa v rodinách a komunitách dedia ústnou tradíciou, majú v sebe silnú poetiku a symboliku, texty sa obmieňajú podľa toho, čo konkrétny človek prežíva. Každá pieseň je preto originál.“

KAŽDÝ MÁ SVOJU PIESEŇ

Oliver pochádza z mladšej generácie Rómov, ale halgató pozná veľmi dobre. Sedáva pred svojou malou chyžou uprostred osady Víťaz-Dolina obklopený deťmi a spieva celým srdcom. „Keď má človek trápenie, žiaľ, zaspieva si halgató a všetci naokolo cítia, o čom pieseň je,“ vysvetľuje. Staré piesne ho naučila ešte mamka, ktorá spievala odnepamäti a piesne jej pomáhali uniesť ťažkú chorobu.

Celý článok nájdete v januárovom NOTA BENE – Oheň.

Príjemné čítanie

Text: Petra Nagyová, foto: Marek Šulík

Jana Belišová: Rómske piesne som si nevybrala. Ony si vybrali mňa

Monday, January 8th, 2018

Piesňová zbierka, dokumentačné videá, dokumentárny film Ťažká duša, sociálny cestopis Za rómskym ľudom a vedecká štúdia.

To všetko je súčasťou rozsiahleho projektu etnomuzikologičky Jany Belišovej s názvom Šilalo paňori – Studená vodička, na ktorom spolupracovala spolu s režisérom Markom Šulíkom a so spisovateľkou Zuzanou Mojžišovou. Výskum, ktorému sa etnografka venovala niekoľko rokov, bol zameraný na starodávne žalostné rómske piesne a ich funkciu v živote Rómov. Piesňam tohto etnika sa Jana Belišová venuje už dlhodobo, a ako sama vraví, z práce sa postupom času stalo poslanie.

Do tohto projektu sme išli s pesimistickými...

„Do tohto projektu sme išli s pesimistickými očakávaniami, no výsledok bol napokon optimistický,“ tvrdí etnomuzikologička Jana Belišová.
Autor: Pravda, Robert Hüttner

Pred 15 rokmi ste sa venovali podobnému výskumu. Snažili ste sa zozbierať a zaznamenať čo najviac starodávnych rómskych žalostných piesní. Teraz ste sa okrem samotných piesní zamerali aj na príbeh, ktorý ich sprevádza. Už vtedy ste však vraveli, že tento typ skladieb zaniká. Prečo ste sa k nim znovu vrátili?

Rómskej hudbe sa venujem neustále, ale áno, je to asi 15 rokov dozadu, keď som sa v rámci projektu Phurikane giľa snažila nahrať čo najviac žalostných piesní, pretože mladí ľudia ich poznali už čoraz menej. Celkom mi počarili. Potom som sa zamerala na iné projekty. Bola som zmierená s tým, že tento druh piesní pomaly odchádza a nahrádzajú ho nové, či už náboženské, alebo tanečné piesne. S nimi súviseli aj moje ďalšie výskumy. No nikdy to nie je tak, že rozkážem: teraz zahrajte toto a toto. Vždy je to mix. A tak sa stalo, že som sa do styku so starodávnymi piesňami halgató dostávala aj pomimo tém, ktoré som skúmala. Zjavne to vo mne postupne dozrievalo. Nemalou mierou prispelo aj to, že oral history sme zaznamenávali už pri mapovaní náboženských piesní. Asi tam vznikol princíp spojenia piesní a príbehov. Takisto sme spoločne s Markom Šulíkom v minulosti pracovali na rôznych videách, a vtedy som si uvedomila, že spojenie obrazu a hudby vypovedá o kontexte piesní viac.

Majú dnes žalostné piesne rovnakú funkciu ako pri vašom poslednom výskume?

Ako ste už spomenuli, najskôr som si myslela, že zanikajú a svoju funkciu strácajú. Do projektu sme išli s pesimistickými očakávaniami, no výsledok bol napokon optimistickejší ako pôvodný predpoklad. Aj keď sa to väčšinou vzťahovalo na staršiu generáciu, čo je dôležitejšie, stretli sme aj pár mladých ľudí. Piesne sú často spojené s rodinnou líniou – toto je pieseň mojej mamy, môjho deda. Súvisia s ľuďmi, ktorých majú radi, a na tomto základe sa prenášajú na ďalšie generácie. Funkcia žalostenia a spomínania sa presúva aj na novšie piesne.

Žalospevy podľa vás začínajú Rómovia čoraz viac nahrádzať „slaďákmi“.

Už dávnejšie sme robili výskum Neve giľa – Nové rómske piesne, počas ktorého sme nahrali množstvo „slaďákov“. Vtedy som si všimla, že texty sú podobné starodávnym žalostným piesňam. Takisto tam rezonujú témy ako smrť, choroby, osamelosť, sklamanie… Rôznia sa, ale vždy sú smutné. Veľakrát ide o putovanie zaužívaných slovných spojení. Tento princíp poznáme aj v našom folklóre.

V projekte Šilalo paňori sa vystriedalo množstvo rodín a jednotlivcov. Boli to ľudia, ktorých ste už poznali a získali si ich dôveru?

V tomto projekte vyslovene áno, pretože išlo o to, aby sme sa rozprávali o osobných témach, nielen spievali. Chcela som ísť viac do hĺbky. Vyhľadávali sme teda rodiny, ktoré poznám.

Čo sa týka dôvery, viac ráz ste spomínali, že Rómovia dokážu ľudí ihneď prečítať.

Pripadá mi to tak. Niekedy nerozumiem ľuďom, ktorí tvrdia, aké hrozné majú s Rómami skúsenosti a ako sú vždy nepriateľsky naladení. Keď príde do osady televízny tím s cieľom spracovať nejakú nepríjemnú tému, polícia alebo sociálny pracovník s negatívnym nábojom, tak áno, reakcia je priam bojovná. No ja ich reakcie pozorujem aj prostredníctvom spolupracovníkov alebo hostí, ktorí ma sprevádzajú. Dva razy to bol napríklad aj Dušan Hanák. Na niekoho sa rómska spontánnosť nalepí ihneď, iní zostávajú „belošsky“ stiahnutí, no napriek tomu mám pocit, že Rómovia dokážu prijať aj tichšie a utiahnutejšie typy. Toto tvrdenie síce nemôžem nejako vedecky podložiť, no podľa môjho názoru dokážu odhadnúť postoj ľudí, ktorí k nim prichádzajú.

Ako sa k projektu dostal režisér Dušan Hanák?

Rómskej tematike sa venoval aj vo filme Ružové sny, ale vo všeobecnosti je mu blízke všetko autentické a rýdze. Aj keď som spočiatku nevedela, aké to s ním bude, nakoniec bol úžasný. A tiež veľmi smelý. V jednej osade dokonca zariskoval. Vkročil do oblasti, do ktorej mu ísť neodporúčali. No on v tom úžase a pohľade na toľko krásnych tvárí zamieril s fotoaparátom priamo tam. Miestni obyvatelia začali mierne hundrať s tým, nech im nelezie do súkromia. On sa vrátil a vraví: Nič sa nedeje. To bola moja chyba. Nemal som tam chodiť. Mne by sa tiež nepáčilo, keby mi niekto cudzí napochodoval do domu.

Marek Šulík prezradil, že si dokonca zahral aj na gitare.

Boli sme práve v Prakovciach. Pamätám si, že zvukár vtedy niečo veľmi dlho chystal. Stáli tam dve gitary, Dušan Hanák si jednu vzal do ruky a spoločne s Petrom Mižigarom si zahrali.

Čo sa týka vzájomného zblíženia, je pravda, že ste kvôli tomu začali fajčiť?

Nie je to celkom tak. Nie som fajčiarka. Je však pravda, že Rómovia väčšinou veľa fajčia, a keď ma stále ponúkajú, občas neodmietnem. Možno ešte viac ako na výskumoch to bolo počas projektu afterPhurikane, keď sme chodili po koncertoch.

Rómske rodiny vás brali ako nerušivý element, súčasť ich komunity. Získali ste si ich dôveru. Dokázali ste pri osobných piesňach plných žiaľu udržať emócie na uzde?

Pamätám si, že keď moja dcéra prepisovala niektoré z videí do textu, pýtala sa ma: Prečo sa tam tváriš tak tragicky? Nevedela som to presne opísať. Vždy si spomeniem na prvý silný moment, ktorý som pri tejto práci zažila. Išlo o šesť starých žien, ktoré spoločne spievali. Celé to trvalo asi hodinu, a ja som si vtedy pripadala ako v tranze. Niečo také sa už nikdy nezopakovalo. Bol to archaický, monotónny spev, pričom na jednu melódiu vrstvili množstvo strof. Tie však neboli dané pevne, používali ich tak, ako im prišlo vhod. Niektoré sa rozľútostili tak, že už nemohli spievať. Mala som pocit, že sa im niečo stane, chcela som ich utešiť. No vtedy mi došlo, že nemám zasahovať. Nepotrebujú to. Utešením je pre nich samotná pieseň. Smútok vyspievajú. Keď slzám podľahla jedna, okamžite ju vystriedala druhá. Bol to pre mňa zásadný zážitok. Je pravda, že spočiatku som sa do toho nechala príliš vťahovať. Bola som zničená nielen z emócií, ale aj zo všadeprítomnej biedy. No povedala som si, buď sa budem venovať sociálnej práci, alebo sa musím trošku sprofesionalizovať.

Jana Belišová (vpravo) spoločne s Annou...

Jana Belišová (vpravo) spoločne s Annou Dirdovou v Krompachoch (2014). Autor: DUŠAN HANÁK

Pomohol vám odstup? Cítite sa v dobrom zmysle slova imúnnejšia?

Asi áno, ale nefunguje to vždy. Najmä keď mám s niektorými rodinami posledných pätnásť rokov súvislé vzťahy a viem o každej významnej udalosti, ktorá sa v ich životoch odohrala – kto zomrel, kto ochorel. Keď mi o tom potom rozprávajú a spievajú, je ťažké odosobniť sa. Stále sa to učím.

Ako to bolo so vzájomným dorozumením sa? Rozprávali ste sa s hlavnými aktérmi po rómsky?

Jazyk bol pri výskume nesmierne dôležitý. Navštevovali sme Rómov žijúcich na Slovensku, slovenčinu teda ovládali – niektorí horšie, niektorí lepšie. S dorozumením sa preto nebol problém, no keď mali rozprávať po slovensky, zdal sa nám ich prejav „zjednodušený“. Nechali sme ich teda hovoriť po rómsky s tým, že my si to neskôr preložíme. A práve fázy, ktoré sme takto nakrútili, dodali dokumentom aj filmu celkom iný rozmer.

Marek Šulík priznal, že sa často obával, či niečo hodnotné vôbec nakrútil. Aby zachoval to autentické, vyhýbal sa inscenácii, no tušil, že sa tak vystavuje riziku.

Marek mi niekedy pripadal v úzkych. Predsa len, niekde strávite pol dňa a zdá sa vám, že sa vlastne nič nepovedalo ani neudialo. No podľa mňa je to ako socha. Tiež najskôr máte len kus kameňa, z ktorého socha musí vzniknúť. Aj my sme si domov prinášali neforemné klady, a neskôr sme pri nekonečnom počúvaní, vyťahovaní dôležitých vecí a prekladoch zistili, že príbeh tam skutočne je.

Vrátim sa však ešte k špecifikám starodávnej žalostnej piesne. Už ste spomínali, že ak niekto začne plakať, automaticky ho nahradí niekto iný. Keďže sa v nich často preberajú prvky z iných piesní a dôležitú úlohu hrá aj improvizácia, každá je iná. Je to teda akási pieseň in situ? Pieseň miesta a osoby, ktorá ju spieva?

Viac-menej ste si odpovedali sama, ibaže je tu háčik. Je to oveľa zložitejšie. Nesmierne zložitý je aj samotný zápis piesne. Existuje napríklad jedna pieseň s konkrétnym názvom, ľudia ju všeobecne poznajú. Má síce jasnú formu, ale každý spevák si ju aj tak zaspieva po svojom. Už viackrát sa mi stalo, že mi niekto povedal: Ale toto zaspievali zle, ja vám zaspievam tú správnu verziu. Už sa im ani nesnažím protirečiť, a tak poznám tých “správnych“ verzií niekoľko. Keď potom tých milión nahrávok prepisujem, už ani neviem, či sa mám riadiť melódiami, alebo textami, pretože obe skáču. Existujú však aj určité melodické mustry. Sama pracovne rozlišujem minimálne dva typy piesní – pevné, pomerne krátke s dvoma-troma strofami a potom piesne, ktoré napríklad spievali tie staré ženy, keď sa dostali do zvláštneho žalostného stavu. Ale to už nie je konkrétna pieseň, ale súkromný mix. Ide o oveľa zriedkavejší druh spevu.

Ako sa vám teda podarilo dať dokopy zborník?

Jeden zborník vyšiel po mojom prvom výskume a aktuálny ešte len dokončujem. Stále je na ňom mnoho práce, no povedala som si, že si to musím zjednodušiť. Vždy, keď pieseň zapíšem, pripojím k nej informáciu o tom, kto ju naspieval a kedy presne vznikla. Potom k nej pripíšem, na akých ďalších miestach sa ešte spievala. V prípade, že niekde narazím na pieseň podobnú natoľko, že ju k tomu môžem priradiť, a zároveň natoľko výraznú, aby stála za zapísanie, možno zborník rozšírim, no kapacita takisto nepustí. Je to však zložité a priznám sa, že kľúč stále hľadám, pretože prepojenia existujú na viacerých úrovniach. Možno by to chcelo nejaký softvér, ktorý by piesne dokázal vyselektovať podľa melodických a textových fragmentov, no ja nie som technicky založená a také niečo by ma ani nebavilo. Mňa skôr zaujíma prvá fáza.

Zdá sa, že práca je pre vás určitým spôsobom poslaním. Zaujímala by ma vaša vízia do budúcnosti.

Práve minule som sa s niekým rozprávala o tom, čím som sa vlastne chcela stať. Keď som bola malá, snívala som o kariére klaviristky, neskôr som chcela byť veterinárka či záhradná architektka. Etnografia bola v podstate náhoda, a rómske piesne takisto. No zapáčili sa mi nielen esteticky, ale aj ľudsky. To, s akým neskutočným nasadením dokážu spievať aj rómske deti… Ak je to poslanie, mám pocit, že to nie ja som si ho našla. Ono si našlo mňa. Aj keď sa niekedy cítim vyčerpaná, čo súvisí aj so sociálnym rozmerom mojej činnosti, keď vidím dobré odozvy, viem, že to malo zmysel. Čo sa týka vízie do budúcnosti, mám ešte veľmi veľa materiálu, ktorý nebol nikde publikovaný. Možno by bolo dobré upratať ho a vytvoriť archív. To je môj cieľ.

Jana Belišová

Etnomuzikologička Jana Belišová (1965) vyštudovala etnológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Rómskej hudbe sa začala venovať už ako riaditeľka občianskeho združenia Žudro, v ktorom pôsobí dodnes. V jej skúmaní pokračuje v Ústave hudobnej vedy SAV, kde nastúpila v roku 2010. Je autorkou projektov ako Phurikane giľa (2002), afterPhurikane (2007) či Neve giľa (2007 – 2010). Jej najnovším etnomuzikologickým výskumom je projekt Šilalo paňori, ktorý sa venuje žalostným piesňam slovenských Rómov v kontexte životných príbehov.

Vladimíra Gahérová, Pravda, 24. 12. 2017

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017

Marek Šulík o svojom filme Ťažká duša

Tuesday, October 3rd, 2017

Popíšte nám, ako ste sa k celému projektu Šilalo paňori dostali?

S etnografkou Janou Belišovou a filmovou teoretičkou Zuzanou Mojžišovou sme sa rozprávali o tom, že by bolo užitočné zachytiť aj v obraze ešte tých rómskych ľudových spevákov, ktorí si pamätajú a vedia interpretovať staré rómske žalostné piesne. Bola to ale pôvodne Janina iniciatíva, keďže ona sa tejto téme venuje celý profesionálny život.

Plánovali ste robiť dokument s rómskou tematikou?

Nemám v sebe konkrétne vybrané témy a teda neplánoval som robiť filmy s rómskou tematikou. Ale ani som si nemyslel, že urobím film o holokauste alebo o opustených deťoch. Je to u mňa tak, že sa ocitám v situáciách, kedy sa musím rozhodnúť, či ma niečo zaujíma natoľko, aby som tomu venoval svoj čas. Či je to zmysluplné a či ma to nejako priťahuje a či sú okolnosti priaznivé.

Počas trojročného zbierania materiálu sa vám muselo prihodiť množstvo úsmevných príhod. Je nejaká situácia, na ktorú si spomínate, ktorá bola pre vás inšpiratívna a možno zmenila aj váš pohľad na komunitu rómov?

Smiali sme sa s nimi takmer stále, ale úsmevnú príhodu si nepamätám. Mám zlú pamäť.

(more…)

Rozhovor s Janou Belišovou v Rádiu Patria

Monday, October 2nd, 2017

Jana Belišová bola 1. 10. 2017 hostkou v národnostnom magazíne Rádia Patria. Záznam rozhovoru o zbere rómskych piesní, ako aj o najnovšom projekte Šilalo paňori si môžete vypočuť tuto: http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1554/760952