facebook twitter myspace vimeo youtube

Posts Tagged ‘Marek Šulík’

Veľtrh world music WOMEX bol v znamení 100. výročia vzniku Československa

Saturday, November 17th, 2018

WOMEX 18 v Las Palmas de Grand Canaria dopadol výborne. Množstvo zaujímavých stretnutí a nové kontakty, ktoré veríme, že prinesú slovenskej world music veľa užitočného. Premietanie slovenského filmu Mareka Šulíka Ťažká duša mal veľký úspech a česko-slovenská párty tiež. Ďakujeme za podporu Audiovizuálnemu fondu www.avf.sk, vďaka ktorému mohla na WOMEX vycestovať aj producentka filmu Jana Belišová. 

Od 25. do 28. októbra sa v Las Palmas de Gran Canaria na Kanárskych ostrovoch konal najväčší veľtrh worldmusic WOMEX, na ktorom nechýbali ani slovenskí zástupcovia. Okrem propagačnej činnosti sa zástupcovia World Music from Slovakia (WOMUSK) zúčastnili aj na rokovaní medzinárodných fór a odbornému publiku predstavili slovenský dokument Ťažká duša.

Ďalším výrazným úspechom slovenskej reprezentácie na tomto ročníku veľtrhu WOMEX bolo premietanie dokumentárneho filmu režiséra Mareka Šulíkaa producentky Jany Belišovej s názvom Ťažká duša. Film s anglickými titulkami videlo niekoľko desiatok ľudí v jednej z veľtržných kinosál v piatok 26. októbra na pravé poludnie. Tí, ktorí zostali až do konca, mali na etnomuzikologičku a producentku filmu Janu Belišovú, ktorá bola na premietaní prítomná, a na Jarmilu Vlčkovú, riaditeľku World Music Festivalu Bratislava, na ktorom mal v roku 2017 film premiéru, veľa otázok. 

Týkali sa nielen spôsobu prenosu piesní medzi rôznymi generáciami Rómov, ale aj úskalí práce pri zaznamenávaní terénnych nahrávok v prostredí rómskych osád, či na možnosti a perspektívy ďalšieho výskumu. 

Organizácia WOMUSK reprezentuje slovenskú scénu world music na veľtrhu WOMEX od roku 2015 – odvtedy sa jej podarilo spropagovať slovenskú hudbu nielen prostredníctvom výstavného stánku, ale aj vďaka účinkovaniu hudobných skupín (PaCoRa Trio v Budapešti v roku 2015 a Banda v Katoviciach v roku 2017), a v roku 2018 aj vďaka projekcii filmu o prenose rómskych tradičných piesní Ťažká duša. 

Celý článok si môžete prečítať na hudba.sk (9. 11. 2018)

Slovenský film Ťažká duša premietnu na prestížnom veľtrhu WOMEX

Tuesday, October 16th, 2018

Spoločný film etnomuzikologičky Jany Belišovej a filmového režiséra Mareka Šulíka s názvom Ťažká duša sa bude v piatok 25. októbra 2018 premietať na najprestížnejšom medzinárodnom veľtrhu World Music Expo (WOMEX) v meste Las Palmas de Gran Canaria na Kanárskych ostrovoch. 

Tento dokumentárny film nadväzuje na predchádzajúce dokumenty Cigarety a pesničky (2010) a Zvonky šťastia (2012), ktoré takisto vznikli v spolupráci J. Belišovej a M. Šulíka a zachytávajú významnú úlohu hudby v rómskej komunite. Film Ťažká duša, ktorý mal premiéru v septembri 2017 v rámci World Music Festivalu Bratislava, pomocou troch emotívnych príbehov rodín z rómskych osád sleduje spôsoby, akými sa prenáša (alebo neprenáša) pôvodná rómska hudba z generácie na generáciu. Tento film budú premietať ako jednu zo šestnástich snímok z celého sveta počas štvordňového veľtrhu WOMEX, na ktorom sa zúčastní 2600 delegátov a hudobných profesionálov z približne 90 krajín.

Samotná Jana Belišová výber filmu odbornou porotou komentovala takto: „Ťažkej duši na WOMEX-e sa nesmierne teším. Mám tento film veľmi rada a myslím si, že by nemohol byť taký, aký je, nedostali by sme sa tak blízko k ľuďom, ktorí v ňom účinkujú, keby sme s Marekom nemali za sebou toľko času, stretnutí, skúseností a dôvery.“ O žalostných rómskych piesňach, tzv. halgató, hovorí J. Belišová, že „už v roku 2000 sa nám javilo, že tieto starodávne rómske piesne zanikajú a o chvíľu tu nebudú“.

Ako sa však ukázalo, bol to nesprávny predpoklad, a hoci sa ich podoba zmenila, stále existujú a spájajú sa veľmi úzko so životom Rómov, sú to ako keby ich osobné piesne, spojené priamo s ich životom. „Tí ľudia nám spievali pesničky, ktoré sú pre nich dôležité a k tomu nám rozprávali príbehy, ktoré sa s tým spájajú“, hovorí Belišová – tieto piesne majú na ich „ťažkú dušu“ terapeutický účinok. Hoci sa zdá, že by mohlo ísť o tému, ktorá je ťažko prenosná do iného kultúrneho prostredia, J. Belišová tvrdí, že film pôsobí aj na cudzincov. Spomenula si napríklad na premietanie pre panel vizuálnych etnomuzikológov v Španielsku, kde si „niektorí v publiku aj poplakali“. Podľa nej je to preto, že „tie príbehy majú v sebe niečo ľudské a živé. Tí Rómovia vo filme sú autentickí, lebo aj keď sme ich natáčali, po čase sa uvoľnili a boli sami sebou“.

Film Ťažká duša je súčasťou širšieho projektu Šilalo paňori (Studená vodička), ktorý zachytáva transmisiu tradičných rómskych piesní v podobe troch rôznych médií. Jedným z nich je kniha Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom, druhou 3DVD s názvom Šilalo paňori, na ktorom je 25 rozhovorov s Rómami o „piesňach ich života“ v dokumentačných videách a treťou spomínaný celovečerný film M. Šulíka Ťažká duša.

Premietanie tohto filmu bude ďalším medzníkom v reprezentovaní slovenskej world music na veľtrhu WOMEX, po účinkovaní skupín PaCoRa Trio v roku 2015 v Budapešti a Banda v roku 2017 v Katoviciach. Premietania hudobných filmov alebo filmov o hudbe sú súčasťou tohto veľtrhu od roku 2002, no po prvýkrát v jeho histórii budú môcť diváci vidieť aj film, ktorý vznikol na Slovensku.

Marek Muzika, music-zone.eu, 5. 10. 2018

Ťažká duša nominovaná na národnú filmovú cenu Slnko v sieti 2018

Wednesday, February 28th, 2018


Slovenská filmová a televízna akadémia udelí už po ôsmykrát ceny najkvalitnejším filmom a tvorivým výkonom slovenskej kinematografie. Národné filmové ceny Slnko v sieti sa budú odovzdávať v piatok 6. 4. 2018, ktoré v priamom prenose odvysiela RTVS na Jednotke. Počas večera bude odovzdaná aj cena Slnko v sieti za Výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

Členovia SFTA tento rok nominovali 14 filmov spomedzi 27 prihlásených, ocenenia udelia v 17 kategóriách.

Najväčšiu pozornosť si získala s 13 nomináciami snímka Čiara Petra Bebjaka. Kriminálny triler zasadený do prostredia slovensko-ukrajinskej hranice zabojuje aj v kategórii Najlepší hraný film. V nej figuruje taktiež Piata loď (r. Iveta Grófová), ktorá má na konte 10 nominácií a trojicu najhorúcejších kandidátov dopĺňa Špina Terezy Nvotovej so 6 nomináciami. 

V kategórii Najlepší dokumentárny film sú nominované snímky Diera v hlave Roberta Kirchhoffa, Mečiar Terezy Nvotovej a Ťažká duša Mareka Šulíka. Nominácie v kategórii Najlepší animovaný film získali snímky LichožrútiGaliny Miklínovej, Ocko hrdina zo série Websterovci Kataríny Kerekesovej a Žltá Ivany Šebestovej. 

Odovzdávanie cien prebehne tento rok po prvýkrát pred prehliadkou Týždeň slovenského filmu, ktorá sa uskutoční v dňoch 9. – 15. apríla v bratislavskom Kine Lumière a súbežne v ďalších slovenských mestách. Prehliadka ponúkne slovenské filmy premiérované v minulom roku, víťazné aj nominované filmy na Slnko v sieti, pripravený je aj bohatý sprievodný program.

Viac v tlačovej správe na portáli Audiovizuálneho informačného centra

Očista piesňami

Tuesday, November 7th, 2017

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017

Režisér Marek Šulík: Radšej točím s chudobnými

Tuesday, October 31st, 2017
Marek Šulík
Marek Šulík počas nakrúcania filmu Ťažká duša.Autor: Filmtopia

Ťažká duša je popri filmoch Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia tretí dokument Marka Šulíka z prostredia rómskej komunity. Nepovažuje sa za etnofilmára, k téme sa dostal prirodzenou náhodou, vraj “ako hluchý k husliam”.

Čím vás príbehy Rómov oslovujú?

Jana Belišová ma v roku 2009 oslovila, aby som s ňou robil videodokumentáciu pre projekt – Nové Rómske piesne. Teraz, v rámci iného projektu Šilalo Paňori vzniklo okolo 650 hodín materiálu, ktorý má skôr etnomuzikologickú hodnotu, je to sčasti oralhistory, sčasti záznam tradičných spevov. Chodil som na výskumy a začali ma zaujímať konkrétne situácie, ľudia. Môj záujem sa teda netýka rómskeho etnika ako takého. Nevyhľadávam menšiny, zaujímajú ma situácie. Dôvod, prečo v tom pokračujem, je, že ľudia z vylúčených spoločenských skupín sú srdeční, majú toho materiálne málo, v tomto smere nemajú čo stratiť. Veľmi ich teší, keď sa s nimi niekto baví, natáča s nimi, čo filmárovi otvára cestu. Asi aj preto filmári radšej točia s chudobnými ako s bohatými. Rád by som natočil film o politikovi, no oni hrajú nepretržité divadlo, nevznikol by medzi nami transparentný, vyrovnaný vzťah.

O Rómoch panuje predstava, že sú prirodzení exhibicionisti, komedianti, umelci a radi sa predvádzajú. Je to tak?

Práve že nie sú. Vidieť to aj v prvej poviedke filmu. Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie. Mladší syn bol v puberte, otravovalo ho, že ho prenasledujeme s kamerou. V druhej poviedke vystupujú dlhoroční kamaráti Jany Belišovej, tam bola situácia iná, dvere do domu nám otvárajú kontinuálne už niekoľko rokov.

Nelákalo vás dať niektoré postavy do kontextu s filmami Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia?

Nie. Chcem, aby si všetci pozreli všetky tri filmy. (smiech) Ťažká duša je taký čudný film. Na začiatku bol zámer ísť tam a zaznamenať starodávne piesne, vzácnych ľudí, ktorí si ich ešte pamätajú. Chceli sme, aby vznikla kniha, spevník, etnomuzikologické videá. Nešiel som tam so zámerom točiť celovečerný film. Tri roky sme robili v osadách výskumné rešerše, nahrávali sme a počas toho som si vytypoval príbehy, kde najlepšie fungoval prenos hudby na ďalšiu generáciu alebo, naopak, nefungoval. Okrem toho som hľadal otvorených ľudí, humor, drámu. To, čo sa vo filme deje, sú do veľkej miery náhody, aj keď by sa možno zdalo, že situácie sme inscenovali. Je to síce druh elementárnej inscenačnej metódy, no situácie sme vymýšľali na mieste, neboli pripravené scenáristicky, mal som len rámec.

Bol zámer vyzdvihnúť špecifiká rómskej komunity?

Nebol to zámer, prirodzene to vyplýva z toho, že Rómovia sú segregovaní a väčšinová spoločnosť ich nie je ochotná prijať alebo ich vníma stereotypne. Sú osamotení. Bolo napríklad zaujímavé zistiť, že hoci sa Tomáš z prvej poviedky chce venovať hudbe, v škole na hodiny hudobnej výchovy nechodí. Má k nej totiž vlastný vzťah, ktorý na hodinách nie je úplne naplnený.

Práve spomínaný prvý príbeh ma zaujal najviac. Vedeli ste vopred, že synovia s odcestovaným otcom komunikujú cez Skype?

Keď sme prvýkrát navštívili ich rodinu ešte počas výskumu, všetci boli doma, aj otec, ktorý pracuje v Anglicku. Vtedy bol v zahraničí jeho brat Sergej. Čo ma zaujalo a je krásne, že cez Skype fungujú v pravom zmysle. Využívajú ho na to, aby si sprítomnili človeka, ktorý je vzdialený aj tisícky kilometrov a nemusia sa spolu ani rozprávať. On tam sedí, vypije si kávičku, prehodia pár viet, niečo zahrá na gitare, mama odbehne umyť riad. Je milé, ako inovatívne Skype používajú, presne tak, ako sa má. Nielen na rozhovor, ale na sprítomnenie človeka. Keď sme prišli natáčať, Tomášov otec už pracoval v Anglicku, zaujalo ma, že chlapec túži hrať ako jeho otec, no ten ho nemôže učiť, preto chodí na gitaru do zušky. Celé sa to pekne spontánne vyvinulo.

Vo filme sa komunikuje v rómčine. Vedeli ste pri natáčaní, o čom sa rozprávajú, alebo ste rozbalili mačku vo vreci až v strižni?

Na natáčaní som im nadhodil, o čom by sa asi tak mohli baviť. Pár slovenských slov v rozhovore zachytíte, no porozumel som, o čom sa rozprávali, až keď nám priniesli slovenské preklady. Vtedy som žasol nad tým, že riešia to isté ako my. Tá škrupina stereotypov sa vo mne porušila, hoci som sa nepovažoval za človeka, ktorý nejaké stereotypné predstavy má. Asi sa im naozaj nedá úplne vyhnúť.

Naozaj je spev bežnou súčasťou ich života?

Ďalšia vec, na ktorú som pri natáčaní prišiel, je, že Rómov nedokážeme úplne spoznať. Možno zaspievali iba pre filmárov. Neviem, ako to naozaj je, no evidentne tie pesničky poznajú od rodičov. Spievajú na oslavách, narodeninách, dokonca keď chodia ku hrobom, aj po rokoch, celá rodina si tam spolu zaspieva. Sú teda situácie, keď sa hudba prenáša spontánne.

Teší ich, že sa o ich kultúru zaujímame? Sú na ňu hrdí?

Cítiť to. Vyhraňujú sa, je v tom taký komický nacionalizmus. Aj medzi nimi je hašterivosť typu my to hráme takto, vy takto. Majú svoje vlastné hudobné vzory. Existuje kapela Gipsy Koro, ktorú na východe všetci zbožňujú. Ešte za komunizmu si kúpili „synťáky“ a začali na nich hrať halgató, čo je na jednej strane hrozné, pretože to umŕtvuje tradičný akustický rozmer tejto hudby, no Rómov to fascinuje, a keď si zakladajú kapely, chcú hrať ako Gipsy Koro.

Ako vnímajú populárnu hudbu?

Mladí ľudia majú veľmi radi rap, hiphop alebo veselé disko, no vplyv vonkajšej hudby na tú ich je úplne minimálny. Svoju hudbu majú radi v akomkoľvek predvedení, akustickom, elektronickom, nevšimol som si, že by tam niekto počúval Haberu alebo Žbirku.

Ťažká duša, Cigarety a pesničky, Zvonky šťastia, ktorý z nich máte najradšej?

Každý je iný. Na Cigaretách a pesničkách mám veľmi rád spontánnosť. So spolurežisérkou Janou Bučko sme sa snažili do filmu preniesť energiu, celý vznikol z radosti. Na výskume sme počúvali CD After Purikane, veľmi sa nám to páčilo, a keď som zistil, že idú nahrávať nový album, povedal som si, že je to jedinečné a musíme o tom natočiť film. Zvonky šťastia boli zas pokus vyrovnať sa s ťažkou situáciou, ktorú sme videli v osadách. Riešili sme, ako by sa to mohlo zmeniť. Pokúsili sme sa nájsť Rómov, ktorí majú v sebe energiu a sú schopní nejakej premeny, čo sa nám podarilo. Oni ten život skutočne chcú zmeniť.

Čo je pre vás ako dokumentaristu kľúčové?

V istom období som úplne prestal natáčať filmy a začal som intenzívne strihať, pretože som zistil, že nemôžem točiť pre televíziu tak, že sa s niekým vidím raz, prídem k nemu domov a chcem, aby mi o sebe všetko povedal. Tak to nejde, je to nefér. Bez vzťahu to pre mňa nemá cenu. Keď som robil film o hudobnom skladateľovi Romanovi Bergerovi, rok a pol sme sa rozprávali a stretávali, až potom som pustil kameru. Nevedel by som napríklad natočiť ani taký film, ako je Kauza Cervanová, pretože je pre mňa dôležité nájsť s protagonistom spoločnú reč.

Prečo je krstným otcom filmu práve Dušan Hanák?

Jana Belišová občas vezme na výskum aj ľudí, ktorých zaujíma téma a chcú sa ísť pozrieť. Tak bol s nami dvakrát aj Dušan Hanák, ktorý fotí a jeho večná téma sú ľudia z okraja spoločnosti. Bolo to veľmi pekné, počas dlhej cesty z Bratislavy do osád sme sa mohli rozprávať o tom, ako točil ten-ktorý film alebo ako sa dostal k Rómom v Ružových snoch. Dozvedel som sa historky, ktoré nerozpráva bežne na hodinách v škole. Keď sme prišli k Mižigarovcom (rodina z prvej poviedky, pozn. red.), kde bol práve otec doma a zahral nám na gitare, veľmi sofistikovane, nerómsky, Hanák si požičal jednu z gitár a zahrali si spolu. Na krste nám potom zahral tiež, čo bolo veľmi pekné. Päť rokov ma učil dokumentárny film, takže to bola pre mňa osobná pocta.

Roberta Tóthová, Pravda, 30. 10. 2017