facebook twitter myspace vimeo youtube

Posts Tagged ‘šilalo paňori’

Etnomuzikologička Jana Belišová uchováva tradície pre ďalšie generácie

Tuesday, December 3rd, 2019
Etnomuzikologička Jana Belišová uchováva tradície pre ďalšie generácie

Etnomuzikologička Jana Belišová sa už viac ako 20 rokov venuje výskumu rómskych piesní. Zavŕšením jej práce je projekt Šilalo paňori/Studená vodička, ktorý do hĺbky analyzuje rómske žalostné ťahavé piesne. Monografia zachytáva unikátne spôsoby, ako si oddávna Rómovia piesne zapisujú, pozerá sa na ich rôzne interpretácie a variácie. Tie vždy odrážajú aj dobu, v ktorej vznikli , ale najmä príbehy, s ktorými sú úzko spojené. 

Súčasťou publikácie je aj príloha s ukážkami 224 piesní z vlastných terénnych výskumov Jany Belišovej, ktoré zbierala v rokoch 1988 až 2015. O tomto nesmierne zaujímavom projekte sme sa chceli dozvedieť viac, a tak sme Janu Belišovú požiadali o rozhovor.

Ako ste sa dostali k tomuto výskumu? Predpokladám, že ste dlhé hodiny strávili s Rómami, ktorých dôveru ste si museli najskôr získať.

Presne tak. Tieto piesne sú úzko prepojené so životmi svojich interpretov, dlhoročné priateľstvá a blízke vzťahy s celými rómskymi rodinami nášmu pracovnému tímu umožnili nahliadnuť do ich bolestivých príbehov prostredníctvom piesní a rozprávaní. Myslím si, že bez vzájomnej dôvery by to nešlo. Tento piesňový žáner sa pomalinky vytráca spolu s najstaršou generáciou Rómov, ktorých spomienky niekedy siahajú až do vojnového obdobia.

Phurikane giľa – to sú starodávne piesne a Čorikane giľa – sú piesne o chudobe. Majú všetky tieto piesne predovšetkým „smutný“ podtón?

Oni kedysi slúžili doslova ako „ventil na emócie“. Prichádzali vždy spontánne, v spojení s ťažkými životnými udalosťami. Piesne Phurikane giľa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov. Viackrát som zažila, že ak sa niekomu zlomil hlas akoby od plaču, v momente bez zaváhania pokračoval niekto iný. A keď sa ten človek upokojí, tak ho naspäť pustia k spievaniu.

Robíte nesmierne záslužnú prácu, pretože vzácne historické bohatstvo zachraňujete pre ďalšie generácie. Ako sa dnes verejnosť môže dostať k tomuto zozbieranému materiálu?

V roku 2017 sme projekt ukončili vydaním troch DVD s 25 dokumentačnými videami Šilalo paňori/Studená vodička, dokumentárneho filmu Mareka Šulíka Ťažká duša a knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a mojej monografie s rozsiahlou piesňovou prílohou Všetky výstupy projektu žijú svojím vlastným životom. Film Ťažká duša sa premietal na viacerých domácich aj zahraničných filmových festivaloch, získal ocenenia a nominácie, s knihou Za rómskym ľudom, ktorá je písaná metódou oral history, sme v spolupráci s Anasoft Litera uskutočnili niekoľko čítačiek na Slovensku.

Takže, vy ste sa so svojím výskumom dostali aj za hranice Slovenska? Je o túto tému záujem aj v zahraničí?

Silné životné príbehy z dokumentačných videí nám otvorili dvere k niekoľkým zahraničným kontaktom. Fínsky etnomuzikológ a romista Kai Aberg sa k nám pridal na jeden výskumný pobyt a plánujeme ďalšie spoločné aktivity medzi fínskymi a slovenskými Rómami. Organizácia Roma Future z britského Sheffieldu, kde sa v posledných rokoch usadilo približne 5 000 Rómov zo Slovenska, ma pozvala prezentovať projekt Šilalo paňori a v lete 2020 plánujeme zorganizovať koncert tradičnej rómskej hudby v Sheffielde. Stretla som sa s niekoľkými talentovanými rómskymi hudobníkmi a spevákmi, ktorých som nahrávala ešte na Slovensku a bola to veľká radosť po štrnástich rokoch.

Plánujete vo výskume týchto spevov pokračovať aj do budúcna? 

Čo bude ďalej, uvidíme. Povedala som si, že týmto projektom tému žalostných piesní uzavriem, no otvárajú sa dvere ďalším aktivitám, ktoré na ňu priamo či nepriamo nadväzujú. Okrem vyššie spomínaných sme začali pracovať na vytvorení internetovej databázy rómskych piesní. Za dlhé roky výskumov mám tisícky nahrávok, z ktorých iba časť bola publikovaná. Vďaka podobným databázam, väčšinou zahraničným a neporovnateľne rozsiahlejším, môžeme poznať hudbu rôznych etník z celého sveta. Tá rómska tam nepochybne patrí tiež.

Monika Hucáková, Veda na dosah. 1. 12. 2019

JANA BELIŠOVÁ A RÓMSKA HUDBA VÝCHODNÉHO SLOVENSKA

Monday, July 8th, 2019

K posledným ohniskám miznúcej kultúry patria rómske dedinky na východe Slovenska, ktoré viac ako dvadsaťpäť rokov sleduje bratislavská etnomuzikologička Jana Belišová so svojím tímom. 

Jana Belisová

Výsledkom jej hudobných výskumov je úctyhodná zbierka albumov, spevníkov, filmových dokumentov i medzinárodné renomé – v roku 2017 napríklad prezentovala výsledky svojej práce na fóre Melting Pot v rámci festivalu Colours of Ostrava.

Jej partnerom v panelovej diskusii bol dobre známy londýnsky pesničkár Sam Lee, ktorý čerpá inšpiráciu od škótskych a írskych kočovníkov známych ako „travellers“. Tí predstavujú na britských ostrovoch – podobne ako Rómovia v Európe – autentický zdroj starých piesní, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Sam Lee tvorbu týchto umelcov, rovnako ako Belišová, dokumentuje a navyše ju vo vlastnom podaní odovzdáva ďalej.

Niektorí z muzikantov, ktorých na svojich expedíciách Belišová objavila, dokonca niekoľkokrát vystúpili na festivale Pohoda v Trenčíne. 

Posledným prírastkom jej vydavateľstva žudro (www.zudro.sk) je sada troch dokumentárnych DVD „Šilalo Paňori“, zbierka tých najtemnejších rómskych lamentácií, aj kniha „Za rómskym ľudom“, cestovný denník s rozhovormi a textami piesní, ktorý zostavila Zuzana Mojžišová. K vzniku knihy prispel aj v Bratislave žijúci špecialista na rómsku hudbu Ivan Akimov, ktorého skupina Kesaj Tchave z osady Rakúsy napríklad vystúpila na festivale Rudolstadt.

Petr Dorůžka, New Model Radio, 6. 7. 2019

Šilalo Paňori. Studená vodička v bratislavskom Artfore

Thursday, March 15th, 2018

Srdečne vás pozývame na prezentáciu etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička spojenú s autorským čítaním z knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a s premietaním ukážok z dokumentačných videí.
Večer v bratislavskom kníhkupectve Artforum zároveň ukončí výstavu fotografií Leny Kušnierikovej nafotených počas projektu. 20. 3. 2018 o 19.00.
Čítanie: Zuzana Mojžišová, spev rómskych piesní: Juraj Adamuščin, Jana Belišová
Viac informácií na medziknihami.sk.

 

Anasoft litera uvádza: Zuzana Mojžišová

Tuesday, March 6th, 2018

Srdečne pozývame na autorské čítanie z knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom spojené s prezentáciu etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička do košického Kina Úsmev 6. 3. 2018 o 19.00 v rámci programu Anasoft litera uvádza.

Moderuje etnografka Jana Belišová a spolu s Jurajom Adamuščinom aj zaspieva pár rómskych piesní.

Počas večera budú premietnuté ukážky z dokumentačných videí.

 

Hlavný partner projektu: Fond na podporu umenia

 

Očista piesňami

Tuesday, November 7th, 2017

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017