facebook twitter myspace vimeo youtube

Posts Tagged ‘šilalo paňori’

Očista piesňami

Tuesday, November 7th, 2017

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017

Marek Šulík o svojom filme Ťažká duša

Tuesday, October 3rd, 2017

Popíšte nám, ako ste sa k celému projektu Šilalo paňori dostali?

S etnografkou Janou Belišovou a filmovou teoretičkou Zuzanou Mojžišovou sme sa rozprávali o tom, že by bolo užitočné zachytiť aj v obraze ešte tých rómskych ľudových spevákov, ktorí si pamätajú a vedia interpretovať staré rómske žalostné piesne. Bola to ale pôvodne Janina iniciatíva, keďže ona sa tejto téme venuje celý profesionálny život.

Plánovali ste robiť dokument s rómskou tematikou?

Nemám v sebe konkrétne vybrané témy a teda neplánoval som robiť filmy s rómskou tematikou. Ale ani som si nemyslel, že urobím film o holokauste alebo o opustených deťoch. Je to u mňa tak, že sa ocitám v situáciách, kedy sa musím rozhodnúť, či ma niečo zaujíma natoľko, aby som tomu venoval svoj čas. Či je to zmysluplné a či ma to nejako priťahuje a či sú okolnosti priaznivé.

Počas trojročného zbierania materiálu sa vám muselo prihodiť množstvo úsmevných príhod. Je nejaká situácia, na ktorú si spomínate, ktorá bola pre vás inšpiratívna a možno zmenila aj váš pohľad na komunitu rómov?

Smiali sme sa s nimi takmer stále, ale úsmevnú príhodu si nepamätám. Mám zlú pamäť.

(more…)

Rozhovor s Janou Belišovou v Rádiu Patria

Monday, October 2nd, 2017

Jana Belišová bola 1. 10. 2017 hostkou v národnostnom magazíne Rádia Patria. Záznam rozhovoru o zbere rómskych piesní, ako aj o najnovšom projekte Šilalo paňori si môžete vypočuť tuto: http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1554/760952

Šilalo paňori

Monday, September 18th, 2017

Pozývame vás na verejnú prezentáciu projektu Šilalo paňori (Studená vodička) a premiéru dokumentárneho filmu Ťažká duša 24. 9.2 017 o 18:00 do A4 – priestoru súčasnej kultúry, Karpatská 2, 811 05 Bratislava.

Premiéra je súčasťou World Music Festivalu, pozývame zároveň aj naňho.