facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘Phurikane giľa’ Category

Za Jožkom Žigom

Wednesday, October 11th, 2017

V sobotu 7. 10. 2017 nás navždy opustil gitarista Jožko Žiga z Markušoviec. Kto ste ho poznali, alebo zažili jeho oduševnenú hru a spev so svojimi sestrami, venujte mu spomienku.

Ranná sprcha s Rasťom Piškom 18. júla 2017

Wednesday, July 19th, 2017

Rasťo Piško dnes porozprával o zániku tradičných rómskych žalostných piesni a v druhej časti rannej sprchy sa venoval téme neúspešného puču v Turecku, od ktorého pokusu ubehol už rok.
Nenechajte si ujsť dnešnú rannú sprchu.

Podľa muzikologičky Jany Belišovej z Ústavu hudobnej vedy SAV, zanikajú tradičné rómske žalostné piesne, nazývané Phurikane, alebo Čorikane giľa.
Nahrádzajú ich tzv. slaďáky, ovplyvnené populárnou hudbou, ale žalostný obsah textov zostáva. Tak teraz neviem: zlepšili sa životné podmienky našich Rómov, keď prechádzajú zo žalospevov na slaďáky, alebo je to iba vplyvom tej všadeprítomnej globalizácie? Veď si to vezmime, je leto, čas hudobných festivalov a ja denne počúvam správy o tom, koľko stejdžov organizátori zabezpečili. Áno – stejdž! A pritom je to javisko, scéna, pódium. Občas ma ktosi vyzýva, aby som sa zúčastnil cástingu, a pritom je to konkurz, alebo výberové konanie. Všetci sme happy, máme fíling a potrebujeme bekraund. Briti opúšťajú EÚ a my sme tak nasiakli angličtinou, že vlastnú tvár nazývame fejs a posedenie s priateľmi míting. Nuž, čudujete sa Rómom? Z tradičných Phurikane giľa prešli na slaďáky, hoci žalostný obsah textov zostal. Asi ako my, keď používame anglické výrazy a pritom máme vlastné, len sme sa rozhodli na ne zabudnúť.
Rasťo Piško, radioaktual.sk, 18. 7. 2017

Rómovia začínajú žalostné spevy nahrádzať slaďákmi

Monday, July 17th, 2017

Žalostné spevy kedysi pre Rómov slúžili ako ventil na emócie, dnes sa z rómskych osád vytrácajú. Phurikane giľa – starodávne piesne alebo Čorikane giľa – piesne o chudobe vypovedali o bolestiach, trápení či prehreškoch z minulosti. Láska k tancu v tomto starodávnom žánri ustupuje spevu, ktorý vždy prichádzal spontánne v spojení s ťažkými životnými udalosťami. Slovenská akadémia vied o tom informovala na svojej internetovej stránke.

Jana Belišová z Ústavu hudobnej vedy SAV hovorí, že piesne Phurikane giľa sa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov. „Viackrát som zažila, že ak sa niekomu zlomil hlas akoby od plaču, v momente bez zaváhania pokračoval niekto iný. A keď sa ten človek upokojí, tak ho naspäť pustia k spievaniu,“ opisuje Belišová výskum zanikajúceho žánru.

Výskumníčka chodí už takmer 20 rokov po rómskych osadách a načúva žalostným spevom miestnych starších obyvateľov. Vo výskume „Phurikane giľa“ pred 15 rokmi chcela tento zanikajúci žáner hlavne zachrániť. Cieľom bolo nahrať čo najviac piesní a sprístupniť ich verejnosti. Potom objavila silné prepojenie tohto žánru so životnými príbehmi a vrátila sa k téme spolu s dokumentaristom Marekom Šulíkom vo videoprojekte, ktorý prinesie 25 príbehov. Osudy 25 rodín tak zostanú spolu so zanikajúcim hudobným žánrom navždy uchované pre budúcnosť.

„Tento žáner zaniká, ale princíp spojenia piesne a ťažkých udalostí v živote ostáva a čiastočne sa prenáša na mladšie generácie aj na iné piesňové žánre, na modernejšie piesne. Rómovia ich nazývajú slaďáky. Ide o žáner, ktorý je silno ovplyvnený populárnou hudbou, je hudobne oveľa pestrejší, ale texty sú podobné tým starodávnym, žalostným,“ hovorí Belišová.

Výskumníčka tvrdí, že v komunitách, ktoré žijú silnou pódiovou kultúrou, majú muzikanti vystupujúci pred publikom vo svojom repertoári aj niekoľko žalostných piesní. Odborníčka predpokladá, že v takejto podobe sa ich zopár zachová aj do budúcnosti. Nebudú však už slúžiť ako emocionálna katarzia, ktorá odľahčuje v ťažkých životných situáciách. Žalostné piesne sa dodnes dajú nájsť v Rumunsku, v Rusku a v niektorých častiach Maďarska či Poľska. Nahrávky, ktoré pri výskumoch zaznamenala Jana Belišová, uchováva Ústav hudobnej vedy SAV. Ich archivácia a sprístupňovanie verejnosti po spracovaní je súčasťou vedeckého výstupu projektu.

„Keď robím výskum ako je tento, nazbieram nesmierne množstvo materiálu. Predtým to boli len audio, teraz už aj audiovizuálne nahrávky, s ktorými potom pracujem. Ak by som chcela urobiť zo získaných nahrávok elektronický archív so všetkými atribútmi, ktoré má archív mať, tak by to bola asi doživotná úloha. V závere projektu sa však snažím vydať podstatnú časť materiálu v takej forme a podobe, aby bola prístupná nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti,“ dodáva Belišová. Na oddelení etnomuzikológie Ústavu hudobnej vedy v minulosti vznikli pri riešení výskumných úloh zbierkové fondy tradičnej ľudovej hudby. Výstupy z týchto výskumných úloh pracovníci priebežne sprístupňujú verejnosti vo vedeckých publikáciách a článkoch.

Pravda.sk, 16. 7. 2017

 

Tradičné žalostné spevy Rómov zanikajú, tvrdí odborníčka

Sunday, July 16th, 2017

Bratislava 16. júla (TASR) – Rómske Phurikane giľa – starodávne piesne alebo Čorikane giľa – piesne o chudobe rozprávajú o bolestiach, trápení či prehreškoch z minulosti. Tento starodávny žáner sa v súčasnosti z rómskych osád vytráca, hovorí Jana Belišová z Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorá sa už takmer 20 rokov venuje výskumu žalostných spevov.

“Jedna stará žena z Varhaňoviec nám spievala o udalostiach z obdobia vojny. Mama ju poslala v zime, v snehu po vodu k lesnej studničke, ona si cestou zlomila nohu a opisovala svoj smútok, strach a bolesť. Piesne Phurikane giľa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov,” priblížila Belišová.

Cieľom jej výskumu Phurikane giľa pred 15 rokmi bolo zachrániť zanikajúci žáner, nahrať čo najviac piesní a sprístupniť ich verejnosti. Po objavení jeho silného prepojenia so životnými príbehmi sa vrátila k téme spolu s dokumentaristom Marekom Šulíkom vo videoprojekte, ktorý prinesie 25 príbehov.

“Tento žáner zaniká, ale princíp spojenia piesne a ťažkých udalostí v živote, ten ostáva a čiastočne sa prenáša na mladšie generácie aj na iné piesňové žánre, na modernejšie piesne. Rómovia ich nazývajú slaďáky. Ide o žáner, ktorý je silno ovplyvnený populárnou hudbou, je hudobne oveľa pestrejší, ale texty sú podobné tým starodávnym, žalostným,” povedala Belišová.

V komunitách so silnou pódiovou kultúrou, majú muzikanti vystupujúci pred publikom v repertoári aj niekoľko žalostných piesní. Podľa odborníčky sa ich zopár v takejto podobe zachová aj do budúcna, ale už nebudú slúžiť ako emocionálna katarzia v ťažkých životných situáciách.

Odborníčka počas výskumu nazbierala veľké množstvo materiálu, zvukových aj audiovizuálnych nahrávok. Vytvoriť z nich archív by podľa nej bola doživotná úloha. “V závere projektu sa však snažím vydať podstatnú časť materiálu v takej forme a podobe, aby bola prístupná nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti,” dodala Belišová.

Okrem Slovenska sa rómske žalostné piesne dajú dodnes nájsť v Rumunsku, Rusku a v niektorých častiach Maďarska či Poľska.

 

24hod.sk, 16. 7. 2017

Belišová: Tradičné žalostné spevy zanikajú, Rómovia ich nahrádzajú slaďákmi

Sunday, July 16th, 2017

Cieľom výskumu pred 15 rokmi bolo zachrániť zanikajúci žáner.

Rómske Phurikane giľa – starodávne piesne alebo Čorikane giľa – piesne o chudobe rozprávajú o bolestiach, trápení či prehreškoch z minulosti. Tento starodávny žáner sa v súčasnosti z rómskych osád vytráca, hovorí Jana Belišová z Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorá sa už takmer 20 rokov venuje výskumu žalostných spevov.

“Jedna stará žena z Varhaňoviec nám spievala o udalostiach z obdobia vojny. Mama ju poslala v zime, v snehu po vodu k lesnej studničke, ona si cestou zlomila nohu a opisovala svoj smútok, strach a bolesť. Piesne Phurikane giľa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov,” priblížila Belišová.

Cieľom jej výskumu Phurikane giľa pred 15 rokmi bolo zachrániť zanikajúci žáner, nahrať čo najviac piesní a sprístupniť ich verejnosti. Po objavení jeho silného prepojenia so životnými príbehmi sa vrátila k téme spolu s dokumentaristom Marekom Šulíkom vo videoprojekte, ktorý prinesie 25 príbehov.

“Tento žáner zaniká, ale princíp spojenia piesne a ťažkých udalostí v živote, ten ostáva a čiastočne sa prenáša na mladšie generácie aj na iné piesňové žánre, na modernejšie piesne. Rómovia ich nazývajú slaďáky. Ide o žáner, ktorý je silno ovplyvnený populárnou hudbou, je hudobne oveľa pestrejší, ale texty sú podobné tým starodávnym, žalostným,” povedala Belišová.

V komunitách so silnou pódiovou kultúrou, majú muzikanti vystupujúci pred publikom v repertoári aj niekoľko žalostných piesní. Podľa odborníčky sa ich zopár v takejto podobe zachová aj do budúcna, ale už nebudú slúžiť ako emocionálna katarzia v ťažkých životných situáciách.

Odborníčka počas výskumu nazbierala veľké množstvo materiálu, zvukových aj audiovizuálnych nahrávok. Vytvoriť z nich archív by podľa nej bola doživotná úloha. “V závere projektu sa však snažím vydať podstatnú časť materiálu v takej forme a podobe, aby bola prístupná nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti,” dodala Belišová.

Okrem Slovenska sa rómske žalostné piesne dajú dodnes nájsť v Rumunsku, Rusku a v niektorých častiach Maďarska či Poľska.

 

SME, 16. 7. 2017