facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘Ťažká duša’ Category

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017

Ťažká duša v Kine Lumière

Friday, October 6th, 2017

Réžia: Marek Šulík  •  Scenár: Marek Šulík  •  Námet: Marek Šulík, Jana Belišová, Zuzana Mojžišová  •  Kamera: Marek Šulík  •  Strih: Marek Šulík, Peter Kotrha  •  Dramaturg: Zuzana Mojžišová  •  Hrajú: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Svetlana Bandiová, Alžbeta Žigová, Anna Michalíková, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st., Blanka Balogová, Katka Bystrá, Irena Pokutová, Emil Pokuta, Béla Pokuta

Dokumentárny film Ťažká duša je vhľadom do sveta tradičnej rómskej hudby. Autori filmu sa v troch príbehoch snažia sledovať, akým spôsobom sa autentické žalostné piesne prenášajú z generácie na generáciu, respektíve, ako zanikajú. Ide vždy o vzťah detí a ich rodičov, či prarodičov, pretože práve pre rómsku rodinu je hudba dôležitým emocionálnym katalyzátorom. Tragikomické situácie dopĺňajú dokumentačné intermezzá, ktoré vznikli počas výskumných ciest etnomuzikologičky Jany Belišovej a jej tímu.

Rok výroby: 2017
Dátum lokálnej premiéry: 6. október 2017
Krajina pôvodu: Slovensko

Ťažká duša v programe Kina Lumière

 

Z ťažkej duše sa dá vyspievať

Friday, October 6th, 2017

Dokumentarista Marek Šulík sa v roku 2009 začal zúčastňovať na výskume zameranom na hudobnú kultúru rómskej menšiny spolu s Janou Belišovou, autorkou etnomuzikologického projektu Šilalo Paňori/Studená vodička. Počas zbierania materiálu a ohmatávania okrajových teritórií Slovenska natrafili na atraktívne príbehy a tak v ich spolupráci vznikli dva autorské dokumentárne filmy Cigarety a pesničky (2010) a Zvonky šťastia (2012).

Aj vo svojom najnovšom filme, poviedkovom dokumente Ťažká duša, sa Marek Šulík inšpiroval rómskym prostredím. Na pozadí troch rodinných mikroportrétov zobrazuje význam hudby v každodennom živote moderných Rómov. Zaujíma sa o to, či a v akej forme starodávne žalostné piesne prežívajú v ich domácnostiach.

Protagonisti zaujali filmára prirodzene, rozhodnutie nakrútiť film vyplynulo spontánne, no Ťažkú dušu možno považovať aj za vedľajší „produkt“ projektu Šilalo Paňori. Reprezentuje ho nie ako „faktografický zborník“, ale ako umelecký tvar a je atraktívnym prostriedkom ako priblížiť skúmaný fenomén širšej verejnosti.

Ťažká duša nereflektuje sociálnu problematiku, neotvára „rómsku otázku“, nezovšeobecňuje. Šulík nešiel do filmu so zámerom skúmať, heroizovať či kritizovať menšinu, je poetický a všíma si malé veľké momenty ich každodennosti. Čarovné je napríklad spoločné hranie syna s otcom pracujúcim v Anglicku cez skype či situácia, v ktorej stará mama zakazuje vnukovi zaspať prvému, pretože sa bojí noci.

Jednotlivé poviedky sú prepojené tenkou nitkou. Príbehy skladá intuitívne, bez vopred presne určeného konceptu či tézy a Ťažkej duši to pristane. Snímka má pozitívnu energiu, autorský nadhľad a kontrastne pôsobivú estetiku založenú na detailoch a statických kompozíciách. Príbehy sú však načrtnuté v krátkosti, na pozadí pozorovania každodenných rituálov hrdinov či vo filmárom iniciovaných rozhovoroch sa nič zásadné nestihne otvoriť. Šulíkovi preto možno zazlievať, že len pošteklil našu zvedavosť, mnohé nadhodil, no nedotiahol. Hrdinovia sú totiž zaujímaví, zvlášť rodina hudobne nadaného „záškoláka“ z prvej poviedky, ktorá by pokojne uniesla minutáž celovečerného fil­mu.

Šulík nevníma Rómov ako problematickú menšinu, zameriava sa na rodinné vzťahy viacerých generácií. Na pozadí malých rozhovorov a pomerne banálnych situácií sa prirodzene vyplavujú ich ideály, výčitky či túžby. Film potichu pripomína, že protagonisti snívajú o dosiahnutí bežného šťastia, láske a osobnom naplnení. Základom ich sveta je rodina, deti či vnúčatá. Ako slobodné „samorasty“ ich však do veľkej miery formuje ulica a ich hudobný vkus podlieha, aj napriek prirodzenému hudobnému nadaniu, vplyvu mainstreamovej popkultúry.

Ústrednou otázkou síce je, či je hudba bežnou súčasťou rómskych dní tak ako kedysi, film však nie je o rómskych piesňach halgatách. Šulík ukazuje tri rôzne polohy vnímania významu hudby v troch rôznych rodinách. Tínedžer Tomáš sa pod vplyvom otca a staršieho brata zaujíma iba o gitaru, paradoxne však vynecháva hodiny hudobnej výchovy. Najmladší syn otca zo stredného príbehu, naopak, aj napriek snahám a fyzickej prítomnosti otca v dome neposlúcha, hudba ho neoslovuje.

Hrdinovia troch príbehov nie sú primárne vykreslení ako archetypy s príznačnými znakmi konkrétnej menšiny, nejde o ich sociálne zázemie. Šulík otvára intímnu rodinnú zónu, kde sa v jemných zábleskoch črtajú rôzne túžby, ciele či sny, ktoré sa často nedarí naplniť. Bez ohľadu na etnikum a pôvod, ktorým sme do veľkej miery ovplyvnení všetci, z jeho filmu vyčnieva jednoduchý človek, ktorý bez veľkých očakávaní a so sympatickým optimizmom zbiera čarovné záblesky, aj keď bezútešnej reality, z ktorej sa možno kedykoľvek vyspievať.

Ťažká duša / Slovensko 2017 / réžia, scenár, kamera: Marek Šulík / premiéra: 5. októbra

 

Roberta Tóthová, Pravda, 5. 10. 2017

(more…)

Marek Šulík o svojom filme Ťažká duša

Tuesday, October 3rd, 2017

Popíšte nám, ako ste sa k celému projektu Šilalo paňori dostali?

S etnografkou Janou Belišovou a filmovou teoretičkou Zuzanou Mojžišovou sme sa rozprávali o tom, že by bolo užitočné zachytiť aj v obraze ešte tých rómskych ľudových spevákov, ktorí si pamätajú a vedia interpretovať staré rómske žalostné piesne. Bola to ale pôvodne Janina iniciatíva, keďže ona sa tejto téme venuje celý profesionálny život.

Plánovali ste robiť dokument s rómskou tematikou?

Nemám v sebe konkrétne vybrané témy a teda neplánoval som robiť filmy s rómskou tematikou. Ale ani som si nemyslel, že urobím film o holokauste alebo o opustených deťoch. Je to u mňa tak, že sa ocitám v situáciách, kedy sa musím rozhodnúť, či ma niečo zaujíma natoľko, aby som tomu venoval svoj čas. Či je to zmysluplné a či ma to nejako priťahuje a či sú okolnosti priaznivé.

Počas trojročného zbierania materiálu sa vám muselo prihodiť množstvo úsmevných príhod. Je nejaká situácia, na ktorú si spomínate, ktorá bola pre vás inšpiratívna a možno zmenila aj váš pohľad na komunitu rómov?

Smiali sme sa s nimi takmer stále, ale úsmevnú príhodu si nepamätám. Mám zlú pamäť.

(more…)

Marek Šulík: Dobre bude vtedy, keď Rómovia budú točiť filmy o sebe

Monday, September 25th, 2017

Režisér filmu o najsmutnejších pesničkách tvrdí, že skutočný obraz Rómov ešte nepriniesol žiaden filmár.

Marek Šulík.(Zdroj: FOTO SME – JOZEF JAKUBČO)

Oj, mamo, ťažko robím, čo mám robiť, asi zomriem. Na slovách tej pesničky by sa dalo aj baviť, keby nebola taká smutná. Režisér MAREK ŠULÍK roky chodí s etnografickým tímom do osád a dokumentuje ich výnimočný projekt, ktorý mapuje rómske piesne.

Starodávne halgatá, o ktorých nakrútil svoj nový film, sú najsmutnejšie. Dokument Ťažká duša hovorí o tom, prečo sa za nimi skrývajú hlboké príbehy.

Rómovia vo vašom filme dojmú spevom nielen divákov, ale aj seba. Ako ste to zvládali naživo?

“Ale veď môj film je aj vtipný, Rómovia si radi robia aj žarty. Je však pravda, že celý projekt bol zvláštny veľmi intímnou témou. Hľadali sme medzi Rómami tých, ktorí poznajú starodávne piesne od svojich predkov. A tie možno nájsť len vnútri rodín.

Sú to ťahavé, smutné pesničky, takzvané halgatá, ktoré často vyvolávajú plač ako prejav najhlbšej intimity. Fascinovalo ma, že sa niečo také dá vyvolať aj za prítomnosti kamery.”

Pomáha kamera, keď má človek takto obnažiť svoje emócie?

“Skôr by som povedal, že škodí. To, že ľudia, ktorí vo filme spievali, pohli vlastnými emóciami, je však dôkazom, že pieseň je pre nich veľmi silným fenoménom. Špeciálne starodávne rómske piesne sa v komunite dedia. Mám pocit, že medzi väčšinovým obyvateľstvom tradičné piesne v rodinách nehrajú takú dôležitú úlohu.”

Prekvapilo vás, že u Rómov áno?

“Myslel som si, že staré piesne sa prenášajú na mladé generácie oveľa menej. O to viac ma tešilo, keď sa také objavili, pretože práve za nimi sa ukrývajú silné ľudské príbehy. S etnomuzikologičkou Janou Belišovou sme sa vybrali aj do dediny Víťaz-Dolina, kde sme pred pár rokmi nakrúcali dokument Zvonky šťastia.

Chcel som navštíviť ľudí, s ktorými sme vtedy spolupracovali. Naďabili sme na chlapca, ktorý sa dostal do detského domova, potom sa z neho vrátil a žil chvíľu s mamou, no tá zomrela a opäť musel do domova. Hoci s ňou trávil oveľa menej času ako iné deti s mamou, poznal od nej veľmi veľa starodávnych piesní. A na to, aby nám ich spieval, nepotreboval žiadny nástroj.”

Ďoďo a jeho stará mama vo filme Ťažká duša.

Ako mladí Rómovia prijímajú starodávne piesne?

“Niektoré z nich sa v komunite stanú hitmi. Väčšinou preto, že ich interpreti posunú napríklad do čardášovej podoby a predvedú ich v rýchlom, tanečnom tempe. Môj pocit však je, že aj keď z nich urobia rom-pop, znamenajú pre nich rovnako veľa.

Hoci pôvodný spev je pomalý, ťahavý, neznamená to, že v modernejšom stvárnení sa emócia vytratí. Napríklad pre nás odrhovačka ‚Načo pôjdem domov‘ je pre nich ultrasmutnou piesňou.”

Čo to je v rómskej mentalite, že sa cez pesničky stále tak smutne hlásia k svojmu údelu?

“Môžem si len domýšľať. Keď som s Janou Belišovou pred rokmi začal pracovať na rómskych projektoch, prišiel som s ich hudbou prvýkrát intenzívne do kontaktu. Vnímal som, ako žijú, spracúval dojmy a dával som tvar materiálu, ktorý sme s kamerou nazbierali, ale nevedel som, čo z toho je vlastne pravda o nich.

Málokto z nás si vie naozaj predstaviť životnú situáciu, v akej Rómovia z osád existujú aj so všetkými nuansami, ktoré ich už od minulosti sprevádzajú.”

Eva Andrejčáková, SME, 24. 9. 2017