Očista piesňami
Tuesday, November 7th, 2017Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).
Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.
Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.
Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.
Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.
Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •
z rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných 
Rómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom – nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.
dojem, akoby splynuli iba do jediného. Staršie panie sa snažia rozpamätať na už takmer zabudnuté slová jednej smutnej piesne. Text zložený iba z pár slov, možno dvoch viet postačil na to, aby nás meniaci sa výraz tváre jednej zo speváčok emocionálne zasiahol a privodil pocity zarmútenia, žiaľu a nostalgie. Je veľmi málo filmov schopných v takom krátkom čase vyvolať také silné emócie. Lamentoso. Psychicky chorá žena sa zdôveruje so svojím ťažkým životným osudom s mužom – tyranom, kvôli ktorému sa pomiatla a skončila vo väzení. Starší človek spomína na svoje životné omyly. Všetky chyby z mladosti boli oľutované a kruto odpykané. Doloroso. Starká žalostne prednesie pieseň o samote. O tom, ako osirela a podobne ako mnoho iných ľudí, na tomto svete už nikoho 
nemá. Lacrimoso. Plačlivé, žalostné a trúchlivé spomínanie na najdôležitejšie osoby v našom živote – našich rodičov. Vidíme, že každá časť hudobnej skladby nesie v sebe osud jedného človeka, a navyše je spätá s ďalším emotívnym príbehom človeka. Tomáš. Osamelosť, odlúčenie, odtrhnutosť od rodiny. Erik. Neposlušnosť a kriminalita hlboko zakorenená v podvedomí jednotlivca. Ďoďo. Melodráma a trápenie sa nad nešťastnou láskou. A napokon, snímka je venovaná pamiatke Bélu a jeho životu, chorobe i nechuti zomrieť.
Prostredníctvom množstva spevu, hudby i trošky tanca je nám postupne odkrývaná rôznorodosť jedného temperamentného národa. Rómsku náturu zvýrazňuje i využitie dialektu. Opäť platí to, že neexistuje veľa filmov, kde diváka neobťažuje čítať zväčša nedokonalé preklady. V tomto prípade je dialógov málo, preto si divák takmer neuvedomí, že sa pozerá na cudzojazyčný film s nutnosťou čítať titulky. Ťahavé, pomalé melódie a piesne sú výchovným prostriedkom dospelých a nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Nahrádzajú dialóg. Jednotliví interpreti sa v improvizáciách zdôverujú so svojím osudom, pocitmi, túžbami, smútkom, samotou. V každom z príbehov tvorcovia sledujú, akým spôsobom sa žalostné rómske piesne prenášajú z generácie na generáciu. Piesne 
nie sú nikde zapísané či inak dokumentované. Texty a melódie ľudia lovia v pamätiach a ústnym podaním šíria svojim potomkom. Tradovaním tak z množstva týchto piesní ostali iba fragmenty alebo sa úplne vytratili.
do akýchsi maličkých oltárikov s ružencami, ktoré sú pre nich modlitebným priestorom. Aby som úplne nezidealizovala tieto predstavy o Rómoch, musím ešte poukázať na to, že som sa popri všetkých dokumentoch o Rómoch ešte nestretla s filmom, ktorý by takto otvorene priznával, že nakrúcanie prebiehalo za určitých finančných príspevkov pre protagonistov filmu. „Tu máš gitaru. Na! Zahraj! Inak nám nezaplatia,“hovorí otec svojmu lenivému synovi. Samozrejme, že v rámci nejakých zákulisných informácií ohľadom výroby som o tom počula, ale nie takto explicitne a priamo v obraze. Pozitívum tejto snímky je teda „otvorená hra“ tvorcu a diváka, tvorcu a účinkujúceho, tvorcu a kritika.
A napokon, dramaturgia. Pri tomto filme je sympatické, že ráta s potrebami diváka. Ráta s tým, že divák sa skrátka v určitej fáze filmu môže začať nudiť. To sa v prípade tejto snímky, samozrejme, nestalo. Jednotlivé epizódy a fragmenty sú premyslené a radené tak, aby jednoducho túto možnosť divákovi nedávali. Začínajú kratšími úsekmi. Tie sa postupne predlžujú a približne v druhej tretine filmu opäť skracujú. Takto dramaturgovia zvyšujú dynamiku a rytmus deja. Jediné negatívum Ťažej duše je jeho metráž. Bôľne krátka, pretože tento mimoriadne zaujímavý dokument by si zaslúžil cyklus stredo alebo dlhometrážnych filmov v televízii alebo filmovú sériu v kinách.
Ťažká duša, Slovenská republika, 2017
ShareThis