Hľadanie vnútornej radosti
Hoci dokumentarista Marek Šulík (1974) spolupracuje na mnohých filmoch najmä ako strihač, v poslednej dobe sa intenzívnejšie venuje vlastným projektom. Pred dvoma rokmi zaujal dokumentom Cesta Magdalény Robinsonovej, v jeho tvorbe však dominuje sociálna problematika (napríklad Nechcené deti, Sedem magických rokov). V súčasnosti má aktuálne dva dokumentárne filmy, tentoraz oba zhodou okolností hudobné. Cigarety a pesničky a Diana alebo cesta do šoubiznisu.
Jeden z tvojich najnovších filmov Cigarety a pesničky je hudobný, je však so sociálnym zameraním, ktoré ti je blízke. Sociálne témy si vyberáš zámerne?
– Nerobím ich cieľavedome, vždy ku mne prišli samé. Bez toho, aby som sa sám snažil. Film o nechcených deťoch z detských domovov som robil preto, že ma oslovilo združenie Návrat. A keďže ma téma bavila, tak som tie filmy pre nich nakrútil. Aj s rómskym projektom Cigarety a pesničky to bolo podobné. Etnografka Jana Belišová hľadala niekoho, kto bude držať kameru a nakrúcať Rómov ako spievajú a tancujú. Už pri svojich predchádzajúcich výskumoch našla niekoľko talentovaných Rómov, spojila ich s profesionálnymi hudobníkmi v projekte AfterPhurikane Giľa a začali spolu robiť novú hudbu, založenú na rómskych melódiách a textoch, ktorá už ale má inú podobu. Tá hudba je pre mňa veľmi emocionálna, silná a pozitívna, no a práve túto hudbu sme počúvali na cestách po rómskych osadách. Chcel som preto robiť dokument o nahrávaní tohto CD, o hudbe a o tých ľuďoch. A že sa tam dostal aj sociálny motív? Tak to asi preto, že ja som taký sociálny človek…
Sociálnej rovine sa asi ani nedalo vyhnúť….
– No asi nie. Otázka pre mňa bola postavená tak, že do akej miery tie rómske piesne, ktoré sú veľmi hlboké, odzrkadľujú to, čo Rómovia skutočne žijú. Z tohto hľadiska je to sociálny film. Snažili sme sa hľadať motívy, ktoré by prepojili reálny život a ich hudbu. Aby to nebol artistný film. Ale je to najmä film o hudbe a speve, pričom jeho koncept sme si postavili na tom, že na Rómoch, ktorí prichádzajú z rôznych miest a osád, sme chceli ukázať ako žijú, z akého prostredia pochádzajú. Týždeň boli separovaní v evanjelickom kostole, kde sa CD nahrávalo, a človek by ich ako keby nespoznal. Prespali sme s nimi v osadách, ráno vstali, zobrali kameru, išli na autobus. Prešli sme s nimi celú cestu a aj sa s nimi vracali späť. Žili sme s nimi 24 hodín. Tam už nie je priestor na štylizáciu. Je to živý film. Myslím si, že je vo filme cítiť našu zainteresovanosť. Minimálne emocionálnu. Nesnažili sme sa zasahovať do diania, ale keď sme boli do niečoho vtiahnutí, tak sme sa vlastne stali súčasťou filmu. Na jednej strane je to reportáž z nahrávania, ale je tam aj veľa presahov. V štruktúre filmu sa neustále prelína spievanie a fajčenie pred kostolom.
… ako o tom hovorí názov filmu Cigarety a pesničky.
– Áno, oni fajčia veľa a počas toho fajčenia sme sa s nimi rozprávali. Pýtali sme sa na všeobecné nadčasové témy a zrazu sa z toho vykľuli drobné, veľmi konkrétne detaily. Napríklad sme sa ich pýtali na lásku, na ich tetovania. A z tých sklíčok sa dala poskladať zaujímavá mozaika. Je tam napríklad príbeh Bélu, ktorý je smutný a ktorý aj spieva veľmi intenzívne smutné rómske pesničky. V celom filme sa takmer ani raz neusmeje. V jednom z tých rozhovorov sa ukáže, že mal ženu aj deti. Jedno z nich zomrelo a žena od neho odišla. Naším cieľom nebolo ale ísť do detailov, podrobne rozpitvávať, čo sa skrýva za každým osudom, lebo to by bolo na osem hodinový film. Chceli sme iba ukázať, že za tými piesňami, a tým, ako ich Rómovia pri spievaní prežívajú, je vždy osobná skúsenosť. Nemusí priamo súvisieť s textom, ale je s ním vnútorne spojená.
Nenašiel si medzi nimi príbeh, ktorý by bol dosť silný a zaujímavý aj pre samostatný dokument?
– Áno, ale ja nerád vstupujem do tej istej rieky. Neviem sa vrátiť k veciam, ktorých som sa už raz dotkol. Ale sú tam, samozrejme, také príbehy. Napríklad príbeh Ferka Ďuďu – aj keď niečo podobné prežil aj Béla – ktorého uniesli na robotu ako otroka. Ferko je imobilný a nevidiaci. Zobrali ho do Nemecka a vysadili ho pred nejakou stanicou, kde mal spievať. Nalákali ho na to, že bude mať koncerty a bude dobre zarábať v bare. Boli to ľudia zo Spiša, ktorých poznal, a tak im uveril. Je to hrozne smutné, že ho oklamali a zneužili jeho vlastní. Nestarali sa o neho, poriadne nejedol, spal v špine a nemohol sa brániť. A pritom pochádza z dobrých podmienok. Pre neho bolo veľké utrpenie takto existovať. Nemohol sa dovolať pomoci, pretože mu nikto nerozumel, a mohol naozaj iba spievať. Zachránila ho až Jana Belišová. Začala ho zháňať kvôli koncertu a nikto nevedel, kde je. Napokon ho vypátrala cez nejakú rómsku mafiánsku sieť. A Ferko Ďuďa sa vrátil domov.
Hovoríš, že sa nerád vraciaš ku konkrétnym príbehom. A čo témy? Napríklad aj tá o ktorej si práve hovoril?
– To áno. Minulý rok som bol nasýtený rómskou problematikou a teraz sa musím trochu „odsýtiť“. U mňa to tak asi je. My sme na tom výskume stretli veľa Rómov, ktorí rozprávali ďalšie príbehy. Čo všetko sa v osadách deje. A tak sme sa s Janou Kovalčíkovou rozhodli sledovať ďalej túto tému a urobiť celovečerný dokument. Zaujímavá je pre nás téma strachu, v ktorom Rómovia žijú. Aké ťažké je pre nich opustiť to, v čom žijú, aj keď to veľmi chcú. Mnohí z nich chcú žiť lepšie. Niektorým sa to aj podarí, ale tie podmienky sú komplikované. A nie je to iba ten vonkajší svet, ale aj problémy, ktoré prežívajú v rámci vlastnej komunity, rodových pravidiel. To sú veľmi ťažké a vážne veci.
Rómske divadlo Romathan z Košíc má v repertoári hru o rómskom holokauste. To je tiež téma, o ktorej sa veľa nevie ani nehovorí. Tvoj predchádzajúci dokument Cesta Magdalény Robinsonovej rozprával práve o osude ženy, ktorá prežila koncentračný tábor.
– Na tejto téme pracuje Robo Kirchhoff. Dúfam, že ten dokument dokončí. Rómskemu holokaustu bol venovaný aj jeden diel Slivkovho seriálu Deti vetra. Holokaust ku mne prišiel tiež ako téma zvonka. Nemyslel som, že sa budem niekedy zaoberať holokaustom a Slovenským štátom.
Už dlho sa hovorí o tvojom projekte Rodinné archívy, v ktorom si sa podujal zdokumentovať rôzne amatérske záznamy zo Slovenska. V akom je momentálne štádiu?
– Zrealizoval sa intenzívny zber. Mám asi päťsto hodín amatérskych záznamov. Som už z toho trochu unavený, človeka téma jednoducho niekedy unaví. Možno zmena príde budúci rok. V rámci zmluvy so štátom som ponúkol STV sedemdielny seriál, vyskladaný z týchto archívnych amatérskych materiálov. Jednotlivé diely sa budú venovať rôznym témam, ktoré z nich vychádzajú. Či už historickým alebo intímnym a vzťahovým. Napríklad som našiel unikátny záznam zo stavby sochy M. R. Štefánika, čiže jeden diel by sa mal venovať histórii tejto sochy. Mám napríklad veľmi rád archív Arpáda Račka z Košíc. Sú to krásne živé zábery z vidieka, z rôznych osláv. Žiadne formálne predvádzané zvyky. Zaujímavé je, že keď ľudia začínali nakrúcať filmy, napríklad v 50. a 60. rokoch, ich prejav bol oveľa spontánnejší, uvoľnenejší. V 70. a 80. rokoch akoby sa začali viac strážiť pri tom, čo robia pred kamerou, alebo ako keby podvedome napodobňovali to, čo videli v televízii. V súčasnosti zbieram aj verbálne spomienky majiteľov tých záznamov. Tak ako som získal mozaiku z celuloidových záznamov, tak by som rád vytvoril aj audio mozaiku. A vo výsledku to bude koláž. Verím, že sa seriál bude realizovať. Okrem neho by som z týchto materiálov rád urobil aj celovečerný dokument. V období, keď som venoval energiu rodinným archívom, tak som nenašiel v STV podporu, a keď neprejde ani teraz, možno ho ani nebudem môcť dokončiť a zostane iba pri zbere materiálu…
V dobe, kedy televízne obrazovky ovládajú rôzne talentové súťaže, je pred dokončením tvoj dokument Diana alebo cesta do šoubiznisu…
– Pred piatimi rokmi som začal nakrúcať film, z ktorého som mal obrovskú radosť, ohromne som sa pri ňom zabával. Marián Čurko si vymyslel, že nahrá pesničku, ktorá bude hitom, vydá CD, prerazí do rádií a ukáže slovenskej pop music, aké jednoduché je takýto hit vyrobiť. Začal zháňať interpretov, skomponoval pesničky. Vo fáze, keď som do toho vstúpil, som bol očarený tým, ako o tom rozprával a rozhodol som sa, že to budem sledovať. Spoznal som Dianu, ktorá chce spievať, mať kapelu… a Marián bol pre ňu príležitosť. Celé to bolo veľmi vtipné, keď Marián so svojím košickým prízvukom vykladal Diane, ako celý ten šoubiznis funguje. Produkoval to Peter Kerekes, ale nedostali sme vtedy finančnú podporu. Bola to presne tá istá situácia ako s Rodinnými archívmi – keď je človek plný energie, treba to robiť vtedy, aby tá energia nevyšla navnivoč. No a po piatich rokoch volali z STV, že majú priestor na dokument o mladom človeku. Tak sme to dokončili. Tým, že sa to dotáčalo s odstupom, nastali rôzne posuny a zmeny. Už v tom nie je tá detská radosť. Ale to nevadí. Je to hudobný film o dievčati, ktoré rado spieva a nedarí sa mu uspieť. Myšlienkou je, že ak to človeka baví, mal by sa vykašľať na rôzne súťaže a ísť vlastnou cestou, hľadať vnútornú radosť.
Doteraz sme hovorili iba o filmoch, pod ktorými si podpísaný ako režisér. Čo spolupráca na iných projektoch?
– Naposledy som strihal film Jara Vojteka Z kola von. Bola to zaujímavá, skôr osobná ako strihačská skúsenosť. Je to veľmi silné, čo sa podarilo Jarovi nakrútiť, aj spôsob, akým to zachytil, ako sleduje rozklad rodiny v priamom prenose. A strihám aj s anglickou režisérkou Michelle Coomber film o košickom sídlisku Luník IX. Je o materskej škôlke, kde sa snažia starať o rómske deti, učiť ich. Je to kontrast voči surovému prostrediu ghetta. A popri tom spolupracujem na iných drobných projektoch.
Čo je pre teba ako tvorcu dôležité? Hovoril si, že témy si ťa ako režiséra vždy nájdu…
– Snažím sa mať primárnu radosť. Mal by tam byť aj určitý prvok hravosti. Čo sa naplnilo pri filme o Diane, aj pri filme Cigarety a pesničky. Existuje okruh tém, ktoré ma zaujímajú. Neviem si sám seba predstaviť v pozícii profesionálneho režiséra, ktorý nakrúti každý scenár, aký dostane.
Aktívne sa zapájaš aj do diskusií okolo problémov Audiovizuálneho fondu. Je pre teba dôležité angažovať sa aj vo verejných veciach?
– Je v nás niečo, čo nás núti dať najavo svoj nesúhlas, ak veci nejdú správnym smerom. Dezilúzia po tom, ako skončila Výzva dokumentaristov, človeka premkne a už sa nechce nejako extra angažovať vo verejných veciach. Ale ukázalo sa, že sa to nedá, a takýto postoj je, samozrejme, hlúposť. Ak veci majú fungovať lepšie, človek sa musí angažovať. Netreba sa búriť pri každej maličkosti, ale sú dôležité a zásadné veci a tie treba riešiť. Začalo sa to vyvíjať pozitívne. Už len aby vyšiel zákon a nová smernica sa nemohla meniť. Niet pochýb, že vznik fondu je dôležitý.
Mariana Jaremková, Film.sk 10/2010
Tags: afterPhurikane, Cigarety a pesničky, Jana Belišová, Marek Šulík
ShareThis